Hovorili ste, že ste ako tínedžer počúvali slávnych tenoristov. Chlapci v takom veku inklinujú skôr k úplne inej muzike, než k operným áriám.
- Niekto si myslí, že keď som sa celý život venoval opernému spevu, tak inú hudbu nepoznám. Poznám aj iné žánre a ako chalan som počúval aj iné žánre, ľudovú pieseň, populárnu pieseň, džez a iné. Keď sme sa stretávali ako študenti v školských kluboch, tak som si občas zaspieval aj tanečné piesne. Dnes, keď napríklad cestujem autom, skoro vždy počúvam populárnu muziku. Operu a vážnu hudbu v aute nepočúvam, pretože k tomu potrebujem mať náladu a ničím nerušenú pohodu.
V roku 1975 ste ako víťaz ženevskej medzinárodnej speváckej súťaže dostali príležitosť študovať spev na kurzoch v milánskej La Scale. Musel to byť veľký zážitok...
Stáž v milánskej La Scale nesúvisí vôbec so ženevskou speváckou súťažou, pretože pobyt v La Scale som si musel zaslúžiť konkurzom, ktorý bol v júni 1975 priamo v La Scale. Zo 62 spevákov, ktorí sa zúčastnili na konkurze, sme boli prijatí štyria. Ženevská súťaž bola následne v septembri a začiatkom októbra som nastúpil do La Scaly. Sezóna, ktorú som tam prežil, bola pre mňa veľkým sviatkom. Denne som mal možnosť sledovať z galérie hľadiska skúšky, ktoré prebiehali na javisku so samými super opernými hviezdami. A medzi nimi bol aj grande maestro Luciano Pavarotti. Pani riaditeľka školy jedno poobedie pozvala maestra Pavarottiho do nášho štúdia, aby sme ho mohli vidieť zblízka a dozvedieť sa o ňom niečo viac. Ochotne s nami debatoval, všetci sme ho počúvali so zatajeným dychom. Na záver nás vyzval, aby niekto z nás zaspieval. Ako to býva, nikto sa neprihlásil. Veď kto by si dovolil len tak spievať pred samotným Pavarottim?! Nakoniec ma vyzvala pani riaditeľka, aby som zaspieval ja. Dostal som strach.
Ako to dopadlo? Páčili ste sa maestrovi?
Prečo?
- Lebo je v nej na záver písané vysoké cis. Aby som sa tomu vyhol, povedal som mu, že sa dnes necítim zrovna najlepšie. Zasmial sa: „Tipico tenore, sempre malato!“ Typický tenorista, stále chorý! Rozosmial celú spoločnosť okolo mňa. Potom som sa však zaťal a povedal som si – áno, zaspievam! Výsledok bol pre mňa pozitívny. Maestro vstal zo svojho kresla, prišiel ku mne, silno ma objal a povedal: „Odchádzam z tohto divadla, už tu mám za seba náhradu!“
Dostali ste to najlepšie požehnanie!
- Za týmto úspechom nasledovalo hneď jeho pozvanie na benefičný koncert, ktorý sa konal v apríli 1976 v Modene. Bol to pre mňa veľký sviatok, pretože maestro Pavarotti ma osobne predstavoval publiku. Keď som po štúdiu odchádzal domov, tak si ma dal zavolať intendant La Scaly Paolo Grassi. Oznámil mi, že ma pozývajú na hosťovanie La Scaly do Metropolitnej opery na jeseň toho roka. Bolo to jedno z tých krásnych pozvaní, ktoré som ako spevák dostal. Žiaľ, pozvanie som musel odmietnuť, v tom istom termíne som mal podpísanú zmluvu na nahrávku Rusalky v Mníchove. Do Metropolitnej opery som prišiel o rok neskôr.
Zažili ste veľké úspechy, neutíchajúci potlesk, standing ovation. Nabíja vás spokojné a šťastné publikum?
- Sú to neopísateľné pocity. Mnohokrát som zažil, že diváci nie a nie odísť zo sály. V predstavení Manon Lescaut vo Viedenskej štátnej opere som spieval v úlohe rytiera Des Grieux s Mirellou Freni. Po skončení predstavenia bola klaňačka, na scénu sme sa vrátili neuveriteľných 43-krát! Viete si predstaviť, aby sa toľkokrát zatiahla opona?! Zakaždým sa ozývali nekonečné výkriky: Bravó! Pritom keď som šiel študovať postavu, Mirella Freni mi vraví: Pietro, to je ťažké, na to máš ešte čas! S takým úspechom som nepočítal ani v najlepšom sne. Ale obstál som a bol to pre mňa veľký sviatok. S Mirellou sme potom boli partnermi na mnohých svetových scénach.
Sláva a úspech idú ruka v ruke so závisťou. Stretli ste sa s tým?
- Ak mám byť úprimný, nestretol som sa s tým. Nemám pocit, že by mi niekto nejako mimoriadne závidel. Ak aj áno, nedal to najavo, pretože o tom neviem. Ale všeličo sa môže v živote stať. Možnože sa to niekedy dozviem... Ale radšej nie.
