Podľa britského portálu Daily Mail 48-ročná učiteľka tvrdí, že bola nútená opustiť svoju prácu kvôli tomu, že nakazená koronavírusom bola až osem mesiacov, kvôli čomu mala pocit, že „zomiera“ a potrebuje kokteil liekov a steroidných inhalátorov, ktoré jej pomôžu dýchať.
Priznáva, že je prekvapená, že sa jej darí držať „pohromade“. Iba rozprávanie je pre 48-ročnú ženu z Belfastu bojom. Margaret sa nakazila koronavírusom v marci a stále ju sužuje vysiľujúci kašeľ a dýchavičnosť. Napriek tomu, že je fit a zdravá bez akýchkoľvek ďalších príznakov, patrí medzi tisíce nešťastných Britov, ktorých boj s Covid-19 ďaleko predstihol obvyklý dvojtýždňový priebeh choroby. Teraz musí Maggie, ktorá žije sama, vyžiť s nulovým príjmom a obmedzenými úsporami.
„Nemôžem pracovať, musela som opustiť skutočne dobre platenú prácu - nemohla som učiť deti, moje hrdlo bolo opuchnuté a nemohla som ani chodiť po miestnosti. Mám niečo nasporené, ale to nebude trvať večne. Myslím si, že je dôležité, aby každý pochopil, čo tento vírus robí. Myslím si, že sa to bagatelizovalo,“ vysvetľuje Maggie.
Vedci zostávajú zmätení z trvalého pôsobenia koronavírusu. Výskum naznačuje, že každý desiaty človek do 50 rokov, ktorý ho chytí, bude trpieť pretrvávajúcimi vedľajšími účinkami vrátane búšenia srdca, svalovej slabosti a „mozgovej hmly“. Minulý mesiac bolo oznámené, že NHS oficiálne uzná dlhotrvajúci koronavírus a vypracuje pokyny pre lekárov, ako liečiť tento oslabujúci stav. Maggie však povedala agentúre FEMAIL, že spolu s postihnutými, z ktorých mnohí sú členmi facebookovej skupiny Long Haul Covid Fighters UK, sa cítia „zabudnutí“.
„Nemáme hlas, ľudia vám neveria. Nemyslím si, že by som tomu aj ja uverila,“ povedala. „Je to však zlé, veľmi oslabujúce a myslím si, že rovnako zlé je to je aj z hľadiska duševného zdravia. „Nemyslím si, že existuje nejaká iná pomoc. V Severnom Írsku máme k dispozícii pomoc len od praktických lekárov a tí vám povedia, že nemôžu nič iné robiť, iba nás poslať domov. Povedali nám, aby sme si poradili s príznakmi. Myslím si, že je to otrasné,“ dodáva Maggie.
„Po celej krajine potrebujeme určitú podporu, pretože sú tu tisíce ľudí, ktorí sú na tom podobne ako ja,“ hovorí Maggie. Pred chytením Covid-19 bola Maggie veľmi produktívna, spoločenská. Chodila behať a pravidelne cvičila jogu. Jej najsilnejšou spomienkou na počiatočné príznaky je pocit pálenia v hrudníku, akoby na ňom niekto sedel. „Bola som jedným z prvých ľudí, ktorí išli do nemocnice Mater Infirmorum v Belfaste, ktorú neskôr zmenili na koronavírusovú nemocnicu. Bolo to naozaj desivé,“ spomína. Napriek pocitu, že „zomrie“, ju poslali domov. Počas niekoľkých mesiacov mala Maggie pocit, že obieha v kruhu telefonátov od svojho praktického lekára, vytáčania čísla 111 - zavolania sanitky až po samoliečbu doma. „Bola som doma v izolácii. Moje sestry volali každých pár hodín a ľudia mi nosili jedlo. Neviem, čo by som robila bez priateľov a rodiny,“ hovorí bývalá učiteľka. Teraz svoj stav zvláda pomocou liekov a inhalátorov, pričom v živote nemala astmu.
Okrem toho, že je stredoškolskou učiteľkou výtvarnej výchovy je aj návrhárkou a v marci mala začať podnikať. „Bol to môj sen a pracovala som na tom dva roky, ale prvé dva až tri mesiace som bola taká chorá... Bolo to strašné, takže som to musela zatiaľ odložiť,“ vysvetľuje.
Maggie uviedla, že ona a ďalší ľudia trpiaci dlhotrvajúcim koronavírusom, s ktorými je v kontakte, dostali pomoc a podporu od British Lung Foundation. „Pre mňa je teraz najväčšou starosťou to, čo prinesie budúcnosť,“ dodáva Maggie.
