Odvtedy túžil vytvoriť podobnú púť aj v rodnej krajine, čo sa mu podarilo. 650-kilometrovú trasu - svätojakubskú cestu, prešiel za mesiac a pol – a v jedných topánkach!
Príprava bola podľa Mateja nulová, iba zobral batoh a šiel. „Kľúč je čo najľahšie sa zbaliť. Je také zlaté pravidlo, že človek si má zbaliť 10 percent svojej hmotnosti a vyraziť,“ radí. Ubytovanie bolo neraz riadne improvizované. „Raz som spal na gauči pred krčmou, raz v altánku, raz ma nechali prespať u seba, teta mi dokonca ráno nabalila ešte i buchty,“ opisuje štedrosť ľudí.
Podaril sa mu však aj jeden zábavný nocľah. „Do jedného nemenovaného mesta som prišiel neskoro večer a všetko ubytovanie ma odmietlo, alebo to bolo príliš drahé,“ vysvetľuje s tým, že išlo o mesto blízko Liptovskej Mary a nechcel ísť do kopcov kvôli medveďom. Našiel si preto múrik, pri ktorom bolo na zemi ihličie, usalašil sa a zaspal. „Ráno som sa zobudil, vyliezol som z kríkov a zistil som, že spím pred obecným úradom v záhradke,“ spomína so smiechom. Na Liptov má však len tie najkrajšie spomienky. Budmeričan túžil celú cestu prejsť v jedných topánkach. „Aj to vyšlo, tie topánky mám stále na sebe, chýbajú tak tri centimetre dezénu, ale ešte stále nie sú deravé,“ zasmial sa pútnik, pre ktorého boli uplynulé týždne zážitkom: „Čím bližšie som bol k cieľu, tým viac som si želal, aby to trvalo dlhšie.“
