Dobrodruh aj vlastenec
Po skončení ľudovej školy Jozef Gabčík odišiel do južných Čiech, kde sa vyučil za kováča a ďalšie dva roky študoval na Živnostenskej pokračovacej škole v Kovářove.
Otec Ferdinand počítal s tým, že práve Jozef po ňom prevezme gazdovstvo, lebo najstarší syn Alexander už s vlastnou rodinou býval a pracoval v Žiline. Jozef sa však doma dlho neohrial. V októbri 1932 narukoval k vojsku. Nastúpil do 14. pešieho pluku do Košíc, kde sa mu zapáčilo a darilo. Po ponuke od vojska prijal možnosť predĺžiť si vojenskú službu o tri roky. Otcovi mal svoje rozhodnutie oznámiť v liste.
Na rodinnom gazdovstve v Poluvsí však chýbala pomocná ruka, Jozef vôbec netúžil hospodáriť na poliach. Vrela v ňom úplne iná krv. Jeho neter Melánia hovorila o svojom strýkovi ako o zodpovednom človeku. „Jozef nepil, nefajčil, išiel však do hospody a sledoval okolie, počúval, čo hovoria starší. Nechcel pracovať na poli, mal vyššie ambície. Bol dobrodruh, ale dobrý vlastenec, neskôr dobrý vojak až do úplného konca,“ spomínala a nezabudla dodať, že vždy domov kupoval mlieko, látku na šaty, či platil krajčíra.
Výbuch vo vojenskej fabrike
U vojska nakoniec zostal do roku 1937, keď ho po smrti staršieho brata Michala na žiadosť otca prepustili do civilu. Aj vojaci ho opisujú ako trochu vznetlivého, no v službe snaživého a energického. Táto jeho povaha sa prejavila najmä, keď sa dozvedel, že je prepustený z armády. Otcovi v hneve napísal: „Vedzte, otec, že ste stratili syna.“ Vtedy vôbec neprišiel domov. Zamieril rovno k bratovi Alexandrovi do Žiliny, kde aj zostal. Až po pár dňoch sa predsa len vrátil do Poluvsia a udobril sa s otcom.
Zamestnal sa vo vojenskej fabrike na výrobu bojových plynov v Žiline. „Akási havária sa tam stala, to si pamätám. Chodil opálený, čierny v tvári, niekoľko mesiacov maródoval,“ zaspomínal v Histórii jedného dokumentu Gabčíkov sused Gejza Cán. „Bolo to veľmi nebezpečné, bol som tam oblečený v gumenom úbore, v maske, rukaviciach. Keby sa bolo niečo stalo, tak by sme neboli stamodtiaľ vyšli,“ rozprával Gabčíkov kamarát a spolupracovník z továrne František Slamka. Po úraze, od 1. decembra 1938 preložili Gabčíka do vojenského skladu v Trenčíne.
Gabčík veľmi ťažko znášal novú politickú situáciu po marci 1939 - rozbitie Československa pod taktovkou Hitlerovho Nemecka a vznik Slovenského štátu. Schyľovalo sa k vojne a on nehodlal narukovať do slovenskej armády. Bol presvedčeným Čechoslovákom a premýšľal nad odchodom do zahraničia. Pár mesiacov ešte v práci vydržal, no plán úteku za hranice začal so stupňujúcou sa politickou situáciou naberať reálne kontúry.
„Pod zámienkou, že si chce zaobstarať dokumenty potrebné na nástup k finančnej stráži, požiadal o štrnásťdňovú dovolenku. Naposledy sa objavil u svojich rodičov v Poluvsí,“ uvádza český historik Jaroslav Čvančara. Pred odchodom do Poľska sa v júni 1939 ešte poslednýkrát vrátil do skladu, v ktorom pracoval a otvoril uzáver yperitovej bomby. Plyn otrávil niekoľko nemeckých vojakov a spôsobil škodu za 50 000 ríšskych mariek. Okrem toho ukradol zo skladu pištoľ s nábojmi. O tom sa doma dozvedeli až z rádia...
