Kedy a čím vám učaroval práve thaibox?
V sedemnástich rokoch sme sa naň išli s kamarátom len tak pozrieť. Chytilo ma to a hneď som tušil, že je to to pravé. Po roku tréningu som dostal šancu na svoj prvý zápas - a vyhral som ho.
Mali ste medzi slávnymi hrdinami akčných hrdinov aj nejaký svoj idol?
Sledoval som Stevena Seagala aj Jeana-Clauda Van Damma, ale úplnou topkou bol pre mňa Bruce Lee.
Nezačali ste náhodou bojovať aj preto, aby sa vám ľahšie balili baby?
Nie, aj keď je pravda, že dievčatá na nás letia. Mám pocit, že žijeme v dobe, keď už muž nemusí dobývať ženu. Je to naopak. A aj ja som sa viackrát dostal do situácie, keď som musel povedať nie.
Aj keď u žien majú bojovníci veľký úspech, spoločnosť vás nevníma práve najpriaznivejšie.
Ľudia by to nemali brať ako nejakú krvilačnú pouličnú bitku, ale ako šou špičkovo pripravených bojovníkov. Nech to vnímajú skôr ako kultúrne podujatie či divadelné predstavenie.
Je asi ťažké meniť všeobecný názor, keď vás všetkých hádžu do jedného vreca.
Nemám rád predsudky, že ak niekto boxuje, alebo bojuje, je v zásade nejaký výtržník. Nie je to tak. Väčšina pravých profesionálov, ktorí náš šport robia, sú skromní a pokorní chalani.
Ako to, čo robíte, berie vaša rodina? Nestrachujú sa o vás?
Rodičia aj bratia ma podporujú. Horšie je na tom moja mama. Ona sa na to nemôže pozerať. Keďže chce vždy po zápase vedieť, či som v poriadku, musím jej volať ako prvej. Znáša to ťažšie, ale zvykla si.
Čo vaša priateľka Alžbetka? Už si zvykla na fúkanie boľačiek?
Bojí sa o mňa. Sme spolu už takmer tri roky a chodí sa na mňa pozerať aj na zápasy. Zvláda to a chápe, lebo je sama trénerkou. Aj preto je tolerantnejšia.
Poďme k blížiacemu sa turnaju K1. Nebáli ste sa, že pre šíriaci sa koronavírus nakoniec nikam neodletíte?
Všetci túto nákazu vnímame a berieme do úvahy, ale ja sa jej nebojím.
Čo vám napadne ako prvé, keď sa povie Japonsko?
Suši, saké a Šinkanzen. Či staré filmy o bojových umeniach, alebo kultúra, ktorá je úplne iná ako tá u nás. Dbá na pokoru, úctu a ďalšie veci, na ktoré ľudia tu v Európe nekladú až taký veľký dôraz.
S akými pocitmi a osobnými cieľmi vyrážate do Ázie?
Verím, že na turnaji prejdem ďaleko. Nejdem do Japonska ako outsider, práve naopak. Ak zvládnem prvý zápas, všetko bude otvorené a za priaznivých okolností to môžem aj vyhrať.
Hneď na úvod sa postavíte proti miestnej legende Yasuhirovi Kidovi. Plánujete mu pokaziť rozlúčku?
Viem, že bude mať na svojej strane celú halu, ale som presvedčený, že to zvládnem. V kútiku duše rozmýšľam aj nad knokautom, ktorý by mi to celé veľmi uľahčil. Veľa je to však aj o šťastí.
Čoho sa najviac obávate a na čo si budete musieť dať najväčší pozor?
Na „pyramídach“, teda takýchto turnajoch, je dôležité sa nezraniť. Lebo už po prvom zápase býva človek unavený. Zvládne aj ten druhý, no v tých tretích dueloch to už je najmä o srdci.
Vy ste aký typ bojovníka? Srdciar, vytrvalec alebo skôr taký technický?
V prvom rade som flegmatik. Vždy si zvážim ako na to. Je to trochu ako šach. Viem, že ak to mám zvládnuť rozumom, nikdy sa nebudem púšťať do extra ťažkých výmen, kde by mi mohlo niečo hroziť.
Za posledných desať rokov ste si prešli všeličím. Od krutých porážok až po veľké víťazstvá. Tento turnaj tak bude vyvrcholením vašej dlhoročnej práce. Je pre vás istým spôsobom splneným snom?
Áno, žijem si ho práve teraz. Keby ste mi pred pár rokmi povedali, že pôjdem do Japonska, neveril by som vám. Túžim stále napredovať, beriem teda všetko, čo má nejaký zmysel a čo ma môže posunúť dopredu.
Zdá sa, že thaibox je pre vás viac ako len obyčajný šport.
Presne tak. Je to môj život. Som v ňom a s ním po celý čas. Je to vášeň aj súčasť mojej existencie.
Autor: Martin Erdöfy
