Ako vyzeralo zatknutie Ivana Lexu (55) v roku 2002, prerozprával riaditeľ Úradu medzinárodnej policajnej spolupráce Jaroslav Paľov.
V čom bol prípad iný?
Nebola to osoba klasického kriminálnika, ktorá nepozná naše spôsoby práce. Bol to kvalifikovaný človek, mal špičkových advokátov a tí striehli na každú našu chybičku. Osoba naozaj do najmenších detailov za sebou zamietla stopy. Mali sme len nejaké fotky a bežné identifikačné údaje. Nemali sme DNA profil, odtlačky či zubnú kartu, ktoré by nám pomohli pri identifikácii osoby.
Čo predchádzalo zatknutiu?
Obetovali sme nášho informátora. Tamojšie policajné zložky, ktoré prišli na základe žiadosti od Interpolu, ním mali ukázanú presnú osobu, ktorú treba zadržať. Preto vedeli, že to máme pod konrolou.
Čo znamená obetovať informátora?
Informátor sa pre nás stal nepoužiteľný a tá naša spolupráca s ním už nie je možná. Tá osoba naďalej žije, ale už nie je využívaná policajnými zdrojmi.
Aká bola vaša reakcia, keď ste uvideli prvé fotky tejto osoby?
Potešil som sa, na letisku som si myslel, že sa to môže skončiť aj inak. Lebo ak by to nebol on, asi by som sa tu dlho neohrial.
Ako reagoval na zatknutie?
Nerátal s tým, nevedel o tom. Bola to rýchla akcia, ale spôsob jeho správania... neviem sa k tomu vyjadriť, nebol som pri tej akcii. I keď títo ľudia sú zmierení s tým, že raz príde čas, keď ich odhalia a zaistia, rátajú s tým. Samozrejme, nikto sa nám nepochváli, že som to ja. Počíta s tým, ako sa tomu vyhnúť. Už len to, že sa odmietol preukázať, chcel zakryť svoju identitu. Počítal s tým, že po tých rokoch a tej zmene, ho nebude možné identifikovať.
