Mnohí horolezci a vedci sa ho pokúšali nájsť a priniesť dôkazy o jeho existencii, no nikto to zatiaľ s určitosťou nedokázal. Ale aj čiastkové dôkazy stále živia možnosť, že yeti naozaj existuje.
Chlpatý divoký muž
Európanom predstavil snežného muža v roku 1900 major britskej armády Laurence Austine Waddell, cestovateľ a bádateľ, ktorý o svojich cestách po najvyšších horách sveta vydal knihu Among the Himalayas. V nej píše o udalosti, ktorá sa stala v roku 1889, keď s expedíciou prechádzali východný hrebeň hôr neďaleko indického mesta Darjeeling. Ako tak liezli cez ľadovce, v snehu objavili zvláštne stopy, ktoré pretínali cestu a pokračovali smerom k vysokánskym štítom. Domáci šerpovia mu povedali, že patria chlpatému divokému mužovi, ktorý žije v zasnežených horách. On však veril v to, že stopy skôr patrili himalájskemu medveďovi ako nejakému mýtickému tvorovi.
Zdatný lezec
Prvý detailný opis, ako by mohol yeti vyzerať, ponúkol západnému svetu taliansky fotograf a člen Kráľovskej geografickej spoločnosti N. A. Tombazi. Ten povedal, že tohto tvora videl na vlastné oči. Počas geologickej expedície v roku 1925 v indickom štáte Sikkim zazrel vo výške približne 4 500 metrov postavu. „Obrysy postavy vyzerali úplne ako ľudské a kráčalo to vzpriamene. Občas sa to zastavilo pri niektorých kríkoch, ktoré vytrhávalo zo zeme alebo ťahalo. V kontraste so snehom to vyzeralo tmavo, a ak som si dobre všimol, nemalo to žiadne oblečenie.“ Potom sa tvor podľa Tombaziho stratil v hustých krovinách. Všetko sa odohralo tak rýchlo, že nestihol ani vytiahnuť fotoaparát.
Britský dobrodruh a horolezec Frank Smythe tiež spomínal yetiho vo svojej knihe The Valley of Flovers. Píše, že počas expedície na Garhwall v indických Himalájach v roku 1937 videl v snehu obrovské stopy patriace dvojnohému tvorovi. Chcel sledovať, kam vedú, pretože veril, že patria veľmi skúsenému lezcovi. Jeho traja šerpovia ho v presvedčení, že sú to stopy yetiho, odmietli nasledovať. Hovorili, že čo i len pohľad na yetiho znamená okamžitú smrť. Smythe tomu veľmi neveril, no stopy nakoniec nenasledoval.
V záujme nacistov
Historky o yetim nedali spať ani jednému z najmocnejších mužov nacistického Nemecka, najvyššiemu veliteľovi vojenských zložiek Waffen-SS Heinrichovi Himmlerovi. V roku 1938 v spolupráci so zoológom a príslušníkom SS Ernestom Schaeferom zorganizoval expedíciu do Himalájí. Podieľala sa na nej aj Ahnenerbe - najtajnejšia nacistická organizácia založená Himmlerom, ktorá mala za úlohu nájsť dôkaz, že árijská rasa v minulosti ovládala celú zemeguľu. Postupne však začali skúmať aj paranormálne, okultné a záhadné teórie, do ktorých bol Himmler blázon.
Dokonca aj slávny rakúsky horolezec Reinhold Messner, ktorý sa v roku 1987 vybral pátrať po yetim, povedal, že nacisti hľadali „chýbajúci článok“, ktorý mal podporiť ich árijskú teóriu. „Jedného nacistu z SS poslal Hitler s Himmlerom do Himalájí hľadať yetiho. Nemci verili, že yeti môže byť základom alebo chýbajúcou časťou árijskej rasy.“
Prvé fotky
Podľa šerpov, ktorí sprevádzajú expedície v zasnežených Himalájach, bol yeti vždy veľmi reálna a živá bytosť. Celé 20. storočie sa množili dôkazy, ktoré im dávali za pravdu. S vývojom fototechniky pribúdali aj rôzne fotografie stôp, ktoré mali patriť snežnému mužovi.
Azda najznámejšia je tá, ktorú zhotovil britský horolezec Eric Shipton v roku 1951. Aby vytvoril predstavu o veľkosti stôp, ktoré našli, položil k nim horolezecký cepín a na druhom zábere obutú nohu svojho kolegu. Stopy boli o niečo dlhšie ako ľudská noha a bolo na nich jasne vidieť štyri prsty. Uznávaný šerpa Sen Tensing, ktorý bol s nimi na expedícii, nemal absolútne pochybnosti, že sú to odtlačky nôh yetiho. Shiptonove fotky sa stali asi najznámejším „dôkazom“ existencie bájneho tvora a do Himalájí začali prúdiť ďalší dobrodruhovia s cieľom nájsť ho. Rýchlo sa však ozvali aj hlasy, ktoré odtlačky na známych fotkách spochybňovali. Podľa jednej teórie to boli zdeformované nohy domácich Tibeťanov či Nepálčanov. Podobné abnormality na chodidlách sú vraj medzi horskými národmi pomerne bežné a ľudia, ktorí nimi trpia, nemôžu nosiť topánky, a tak chodia bosí. Iní kritici zasa tvrdia, že odtlačky patrili zveri a boli skreslené topiacim sa snehom. Na sláve im to však rozhodne neubralo.
Dokonca aj prvý oficiálny dobyvateľ Mount Everestu Edmund Hillary v jednej zo svojich kníh spomínal zážitok s yetim. Jeho skupina liezla v strmom stúpaní, keď jeden z partie našiel „chumáč dlhých čiernych vlasov“. Hillary povedal, že boli „hrubé a vyzerali skôr ako štetiny než čokoľvek iné“. Zdalo sa mu nemožné, že by sa na takomto mieste mohli nachádzať ľudské vlasy alebo zvieracia srsť.
Yetiho ruky
V roku 1957 sa texaský obchodník s naftou a milionár Tom Slick s výskumníkom Petrom Byrneom vydali hľadať yetiho do údolia rieky Arun v severovýchodnom Nepále. V bahne pri rieke objavili zvláštne stopy - podľa známeho antropológa Georgea Agogina to boli podobné stopy, ako odfotil Shipton šesť rokov predtým.
Byrne sa do oblasti vrátil v roku 1958, aby nazbieral ďalšie dôkazy o existencii snežného muža. Na svojej ceste stretol tibetského mnícha, ktorý mu prezradil, že ruky yetiho sú zachované v chráme Pangboche. Boli to ruky veľkosťou podobné ľudským, odseknuté v zápästí. Tibetský duchovný však nedovolil, aby ich niekto vyniesol z chrámu, pretože by to mohlo priniesť nešťastie. Keď sa Byrne vrátil do Londýna, porozprával o tom, čo videl, Slickovi a primatológovi Williamovi Hillovi. Tí boli nadšení. Poslali Byrna nazad, aby priniesol aspoň jeden prst zo záhadných rúk, pretože ho chcú skúmať. Plán bol jasný - dostať sa k ruke a tajne nahradiť prst yetiho ľudským prstom, ktorý mu dal primatológ Hill. „Bol niekoľko mesiacov starý a vysušený. Nikdy som sa ho neopýtal, odkiaľ ho vzal,“ priznal Byrne neskôr pre BBC. Misia bola úspešná a prst snežného muža sa dostal k Hillovi. Ten po sérii testov usúdil, že vzorka nepatrí človeku. Potom sa prst akoby prepadol pod zem. Našiel sa až v roku 2011, vzorku z prsta skúmali špičkoví anglickí vedci. Lenže testy DNA dokázali, že prst, ktorý Byrne ukradol, je ľudský.
Dodnes
Túžba po rozlúsknutí veľkého tajomstva snežného muža neopúšťa dobrodruhov ani dnes. Don Whillans, Daniel C. Taylor, Reinhold Messner... To sú mená ďalších odvážnych horolezcov, ktorí sa vydali po stopách yetiho. Messner dokonca strávil jeho naháňaním 12 rokov!
Fanúšikovia majú vo veci jasno. Snežný muž jestvuje, len sa nechce ľudstvu ukázať. Vraj má na to dôvod. Vedci sú viac skeptickí, no pripúšťajú, že môže ísť o dosiaľ neobjavený živočíšny druh. Ani jedno vysvetlenie nie je dostatočne presné, aby dokázalo s určitosťou povedať, že žiadny taký tvor neexistuje. Medzitým, ako sa hľadači yetiho a vedci hádajú, na svete sa množia filmy, seriály, knihy, ba dokonca príručky, ktoré horolezcom radia, čo robiť, ak ho stretnú.
Myšlienka, že niekde hlboko v horách žije niekto alebo niečo, čo nepoznáme, nie je úplne nereálna. Neustále počúvame o tom, aké nové druhy živočíchov objavili vedci v juhoamerických pralesoch. Tak prečo by sa doteraz neznámy tvor nemohol ukrývať v najvyšších horách sveta?
Reinhold Messner (72): Ako som stretol Yetiho
Slávny tirolský horolezec a spisovateľ, ktorý ako prvý zdolal všetkých 14 osemtisícoviek, je tiež nadšený expert zaoberajúci sa yetim. V roku 1986 sa mal s týmto stvorením stretnúť tvárou v tvár. Podľa vlastných slov ho videl na vzdialenosť približne 20 metrov. „Bolo to chlpaté a silné stvorenie s krátkymi nohami. Telo bolo tmavé či tmavohnedé a malo čierne dlhé chlpy,“ povedal pre Guardian. Viac ako dvojmetrový tvor sa pohyboval ako človek, avšak omnoho rýchlejšie. K stretnutiu malo dôjsť vo výške 6 000 metrov na mieste, ktoré odmietol bližšie označiť. Po tomto stretnutí zostal Messner honbou za yetim doslova posadnutý. Najbližších 12 rokov strávil jeho naháňaním po Pakistane, Nepále, Bhutáne, Indii, Mongolsku či Kazachstane, počúvaním príbehov miestnych a zbieraním faktov. Za yetim zorganizoval viac ako 20 výprav. O svojom stretnutí so snežným mužom napísal aj knihu Yeti, legenda a skutočnosť, kde prišiel k jasnému záveru. Yeti existuje! Nie je to však snežný muž alebo obria opica, ale nejaký druh medveďa. „Všetky stopy yetiho patria rovnakému medveďovi,“ myslí si.
Bigfoot
Zatiaľ čo v Himalájach má žiť yeti, v lesoch na pobreží Tichého oceána sa má skrývať dosiaľ neobjavený druh ľudoopa, ktorého nazývajú Bigfoot (Veľká noha). Nie je vraj vylúčené, že niečo také môže žiť aj niekde v európskych veľhorách. Na začiatku minulého roka videli tvora im podobného na svahoch lyžiarskeho rezortu Formigal v španielskych Pyrenejach. Veľká biela chlpatá postava kráčala po dvoch pomedzi stromčeky na svahu. Na internete sa strhla veľká debata, čo by to mohlo byť. Jedni tvrdili, že zatúlaný ľadový medveď, iní, že vojenské cvičenia, ako sa kamuflovať v horách, a ďalší, že to bol obyčajný človek, ktorý mal na sebe kožuch. Majiteľ areálu v spolupráci s inými nadšencami hľadal akúkoľvek stopu, ktorá by ho priviedla k pravde, no nenašiel nič.
Čo to môže byť podľa vedcov
- tibetský modrý medveď - objavený v roku 1853 Eduardom Blythom, pravdepodobne vyhynutý
- himalájsky medveď, prípadne nejaký jeho poddruh
- zatiaľ neobjavený druh medveďa
- neznámy druh primáta - veľkej opice alebo ľudoopa
- gigantopitek - vyhynutý rod opice, ktorá podľa nájdených pozostatkov žila na území Himalájí naposledy pred 100-tisíc rokmi
- príbuzný opice langur čínsky
- preživší pravekého predka človeka
