Pravidlom je, že keď sa pod Tatrami niečo stane, v centre diania je aj Ján Tribula, ktorého v televízii familiárne prezývajú Johny. „Snažím sa mať oči vždy otvorené, lebo najkrajšie príbehy píše život sám. Skutočne sa mi stáva, že možno polovica reportáží vznikne tak, že náhodne prechádzam a niečo si všimnem. A ľudská krivda ma vie poriadne dožrať!“ tvrdí Tribula.
Naposledy ho zarazilo, keď policajti pri supermarkete chceli pokutovať starenku, ktorá si k nízkemu dôchodku privyrábala predajom orieškov. „Predstavil som si moju starú mamu, keby pri nej muži zákona blikali majákmi, asi by sa prepadla od hanby, alebo by umrela. Tej starej panej mi prišlo nesmierne ľúto!“ spomína na svoju nedávnu reportáž. Spolu so štábom napokon ukázali, že majú veľké srdce a všetky orechy od dôchodkyne kúpili.
V Černobyli
Ale keďže je Tribula akčný typ, je otvorený každej výzve. V apríli tohto roka nakrútil sériu reportáží v ukrajinskom Černobyli, v niekdajšej zóne smrti, kde 26. apríla 1986 explodoval blok atómovej elektrárne. Redaktor sa spolu so štábom ocitol na mieste, ktoré je stále zamorené rádioaktívnym žiarením a kde vyhliadky na život zostanú ešte desaťročia v nedohľadne. Stála mu táto výprava za to, aby riskoval zdravie? „Odborníci nám hovorili, že ak ten pobyt nebude dlhodobý, nemal by nám uškodiť. Ale keď som mal pri sebe dozimeter (merač žiarenia, pozn. red.), v niektorých oblastiach začal tak pískať, že som si hovoril: aspoň ma bude lepšie opaľovať!“ smeje sa markizák a dodáva: „Musím povedať, že to bol pre mňa jeden z najväčších životných zážitkov. Keď došlo k tej tragédii, bol som úplný krpec a teraz po rokoch som to videl na vlastné oči.“ Týždeň chodil po Ukrajine s otvorenými ústami a zaujímal sa o osudy miestnych. A jeho cesta opäť nevyšla len tak nazmar.
„Pred návštevou Černobyľa sme urobili za vlastné peniaze veľký nákup a rozdávali potraviny ľuďom v opustených dedinách, ktorí odmietli opustiť vlastné domy. Priniesli sme im špagety, čerstvý chlieb a iné jedlo. Toto sú tie okamihy, keď mám pocit, že nie som na svete zbytočne a môžem pomôcť ľuďom.“
Pracoval v pitevni
Počas redaktorskej práce je často konfrontovaný s vyhasnutými ľudskými životmi. Ako znáša tieto náročné situácie? „Keď sú na mieste nešťastia príbuzní, vždy za nimi prídem najprv bez kamery, predstavím sa, vyjadrím im úprimnú sústrasť, spolupatričnosť a ponúknem im ľudskú pomoc. Ale v prvom rade na to pozerám tak, že tam leží človek, ktorý niečo prežil, mal svoje sny a plány a možno nie všetko v jeho živote prebehlo tak, ako malo,“ povie Tribula. „Čím som starší, tým viac si uvedomujem, že na smrti človeka, by sme sa nemali popásať...“
Na druhej strane však považuje za dôležité informovať o ľudskom nešťastí ako o varovnom prste do budúcna pre ostatných. Tribula sa v blízkosti smrti prvýkrát ocitol už ako 18-ročný mladík. „Keď som skončil strednú školu a na vysokú ma nevzali, musel som si nejako zarábať. V novinách som našiel inzerát, že hľadajú dokumentačného pracovníka do pitevne. A tak som 11 mesiacov robil v Ústave súdneho lekárstva. Písal som v pitevni protokoly, respektíve to, čo mi súdny lekár diktoval a mŕtvolu som mal len pol metra za chrbtom.“ Keď v 90. rokoch nastúpil do Markízy a začal sa pred televíznou kamerou venovať všetkým nešťastiam, bol už vyškolený. „Zhodou okolností, nikdy som sa nechcel venovať vraždám a počas mojej kariéry som sa zaoberal asi päťdesiatimi mafiánskymi popravami...“
Ofina na Tribulu
Ako priznáva svojrázny redaktor Markízy, oproti ostatným televíznym tváram má výhodu, že si ho ľudia s nikým nemýlia. Možno aj vďaka jeho typickému účesu. „Nedávno som sa dočítal, že Žbirka to s vlasmi hodil na Tribulu. To už čo je, keď aj Žbirka nosí moju ofinu?!“ smeje sa Johny, ku ktorému už roky patrí príznačne upravená ofina a miniatúrna bundička. „Stále hovorím, že moja ofina je jedna z mála istôt, ktoré nám na Slovensku zostali. Môj účes je ale trochu aj takou rebéliou z detstva, keď sme boli všetci strihaní a česaní, buď na ježka, alebo na havla. Mama mi dala šesť korún, povedala na havla a poslala ma do kaderníctva. Ja som ale vždy chcel mať dlhšie vlasy. No keďže som bol miništrantom v kostole, dlhé strapaté vlasy neprichádzali do úvahy,“ objasňuje, ako sa rodila jeho túžba po dnešnom účese. „V dospelosti som si teda splnil sen s dlhšími vlasmi. Ale pretože moja koruna krásy je prirodzene kučeravá, musím používať špeciálny prípravok na vyrovnávanie vlasov. Nikdy som totiž nechcel mať vlnité vlasy a hlavu ako mikrofón,“ poťažká si markizák.
Trénuje kone
Mladistvý štyridsiatnik Tribula pochádza z generácie Husákových detí a dodnes rád spomína na svoje detstvo pod Tatrami. „Moji rodičia pracovali v hoteloch a istý čas sme žili v Tatranskej Lomnici, kde som im vypomáhal v kuchyni. Dokonca som aj sem-tam nalieval alkohol a čapoval pivo, ktoré som paradoxne v živote neochutnal,“ vracia sa do minulosti markizák a rozžiaria sa mu oči. „V tom hoteli bol aj prvý jukebox na Slovensku. Všetko, čo otec zarobil na tringeltoch, som do neho nahádzal,“ smeje sa. V tom čase ako šesťročný zablúdil do jazdeckého areálu s koňmi, ktorému je verný dodnes.
„Trénujem dva kone. Jeden je taký mladý nezbedník Leo da Vinci a druhý, obrovský hnedák sa volá Seltic. Vyhral som s ním majstrovstvá Európy. Poďakoval som mu za túto emóciu, pomohol mi dosiahnuť to, po čom som celý život túžil. Preto zostane navždy so mnou a doprajem mu krásnu starobu,“ vysvetľuje koniar a redaktor v jednej osobe. Preto ak momentálne nenakrúca, určite oddychuje pri koňoch - trénuje ich alebo hoc i vyváža fúriky plné hnoja. „Paradoxne, nie televízia, ale kone mi v živote dopriali pocit, že som niečo dokázal,“ uzatvára Tribula.
