Najprv po troch mesiacoch našiel v Budapešti vtedy štvorročného Heshama. Až rok trvalo pátranie po Dominike (8) a Martinovi (10) Gajdárovcoch, ktorí boli nezvestní viac ako štyri roky. Púchovský o oboch prípadoch napísal knihu Unesené, ktorá sa dostane do predaju už v novembri. Opisuje v nej doposiaľ neznáme fakty, ako sa mu bez pomoci úradov podarilo nájsť tri deti.
„Tie mesiace pátrania, kľučkovania a mnohých situácií na hrane ma síce stáli polku života, ale som rád, že všetky tri deti sú teraz šťastné so svojimi matkami,“ začal na úvod David Púchovský, ktorý sa polroka po úspešnom návrate Gajdárovcov na Slovensko rozhodol odísť z prostredia médií. Práve prípad z Panamy rezonoval v spoločnosti najvýraznejšie. „Nekonečno veľa dní, večerov a nocí som ako keby žil, zaspával a sníval spolu s Andrejom Gajdárom. Chcel som ho nájsť za každú cenu. Musel som však začať úplne od nuly. Doslova som hľadal kvapku v mori až prišiel po dlhých mesiacoch deň, keď som si bol istý, že ho mám,“ povedal Púchovský.
Keď bol exnovinár presvedčený, že Gajdára aj deti lokalizoval, začalo sa kolo stretnutí s rôznymi inštitúciami, aby sa našla cesta, ako medzinárodne hľadaného Slováka zatknúť a deti dostať domov. „Nemohli sme riskovať, že by dopadol ako Karol Mello. Preto som veľmi rád, že naše stretnutia a plány zostali do poslednej chvíle v utajení a že inštitúcie výraznou mierou prispeli k legálnemu návratu detí domov. V Paname sme mali s kolegom Jožom Forrom nájsť presnú adresu Gajdára, ktorú sme dovtedy nepoznali a miestnym úradom pripraviť hmatateľné dôkazy, že je tam spoločne s deťmi.
Nakoniec sa nám ho podarilo vylákať z domu a tajne odsledovať. Bol som od neho a detí asi päť metrov, ale nikto si nič nevšimol,“ priblížil Púchovský, ktorý o oboch prípadoch únosov napísal knihu. „Potreboval som to dostať na papier, aby sa mi psychicky uľavilo, pretože nebola sranda jednak nepozorovane sledovať Gajdárovcov, ale ani vyjednávať s miestnymi orgánmi,“ opísal bývalý novinár. Kniha Unesené vyjde na začiatku novembra. Nielenže po prvýkrát sa témy únosov detí spoja s konkrétnym človekom, ktorý ich našiel, ale na verejnosť sa dostanú doposiaľ neznáme fakty.
„Nebudem preháňať a nebude to ani klišé, keď poviem, že ten celý rok a dianie v Maďarsku a Paname pripomínalo americký film. Utajené komunikácie, beh za únoscom, dramatické zatknutie či to, že takmer ja sám som sa dostal do panamskej basy,“ uzavrel Púchovský, ktorý okrem knihy spustil aj webstránku www.unesene.sk, kde je viac ako 250 fotografií a množstvo videí o prípadoch unesených detí. Krst knihy sa uskutoční 8. novembra 2015 v bratislavskej Inchebe za účasti významných hostí.
Ukážka z knihy Unesené
Už so všetkými vecami a novinami v ruke som začal kráčať smerom ku Gajdárovi a deťom. Noviny v týchto chvíľach zohrávali kľúčovú rolu. Robil som sa, že ich čítam. Musel som vyzerať vtipne. Cez obe plecia som mal dve tašky na fotoaparáty, šiltovku zarazenú do čela a slnečné okuliare. Maximálna nenápadnosť. Okrem rúk sa mi začali triasť nohy, respektíve podlamovať kolená. Išiel som pomaly po bežeckom chodníku, ktorý sa v istej časti napájal na chodník ústiaci von z parku priamo k Jožovmu autu.
V mieste, kde sa oba chodníky spájali, bola neďaleko detská preliezačka, kde sa deti hrali a Gajdár ich pozoroval. Sústredil som sa na to, aby som pevne zvieral tašku s kamerou, ktorá všetko nahrávala. Okolie som veľmi nevnímal. Vlastne nedokázal som vnímať ani Gajdára. Išiel som ako robot, ktorý sa riadil iba kamerou, to boli moje oči. Bol som vyplašený. Mal som v pláne vstúpiť mimo chodníka na trávu a až potom sa vrátiť späť na križovatku a ísť smerom k Jožovi.
V poslednej chvíli som si to rozmyslel. Medzi mnou a Gajdárovcami bolo menej ako desať metrov. Na moje šťastie bol Gajdár ku mne otočený chrbtom. Spanikáril som v momente, keď ma zbadal malý Martin. Pozrel sa na mňa uprene. Prepadol som hrôze. Čo také na mne videl? Čím som ho zaujal? Všimne si to aj jeho otec?
