Štrnásť rokov v rádiách a osem rokov pred televíznou kamerou prinieslo svoje ovocie. Doteraz mu sošku vždy vyfúkla jeho kolegyňa, ale tentoraz ju pevne drží v hrsti a poriadne sa zapotí.
Okrem vás bola už viackrát na cenu OTO v kategórii Moderátor spravodajstva nominovaná aj vaša kolegyňa Lucia Barmošová. Doberali ste sa, kto z vás vyhrá?
So ženami je to vždy ťažké. Keď postavíte vedľa seba škaredého chlapa a peknú ženu, tak komu dáte hlas? „Bármoška“ ma vždy predbehla a ani sa nečudujem. (smiech) Ale doberali sme sa a od srdca si nadávame. No a ja som tento rok neprezieravo sľúbil, že ak OTO vyhrám, tak zabehnem maratón, čo je 42 km. Takže som čakal s malou dušičkou, čo bude, a v duchu som si hovoril, že by to tá „Bármoška“ mohla opäť vyhrať. (smiech)
Keďže ste športovec a behávate, je to pre vás problém?
Nie je to také jednoduché. Krátke 10 km trate, dokonca aj polmaratón sa dajú zabehnúť v pohode, ale maratón je už náročný beh a nie je pre každého. Takže to víťazstvo som Lucii prial, aj keď je to istá forma ocenenia toho, čo človek robí, a poteší, že sa to divákom páči.
Spomínate si ešte na svoje prvé moderovanie v TV JOJ?
Tak na to nikdy nezabudnem, lebo to bol taký stres, aký som ešte nezažil. Bolo to v roku 2008 a posadili ma k Adriane Kmotríkovej na miesto Braňa Ondruša, ktorý z JOJ odišiel do politiky. Dodnes neviem, ako som to vysielanie prežil. Bol som komplet mokrý, spotený. Mal som extrémny stres, extrémnu trému...
Na internetových diskusiách vás vtedy posielali do pekla, lebo ste otrasný...
To robia dodnes. (smiech) Ľudia si tam vylievajú svoj hnev a svoje komplexy.
Aký najväčší nezmysel ste si v poslednom čase o sebe prečítali?
Dosť ma zarazilo, čo všetko sú ľudia schopní si povymýšľať. Keď sme prvého januára vysielali Veľké noviny s Ľubošom Sarnovským, teda dvaja chlapi, vraj to bola propagácia párov rovnakého pohlavia. Myslel som si, že skolabujem. Veď to celé bolo iba o tom, že naše krásky Adriana a Lucia boli na dovolenke. No a v nedeľu budem opäť moderovať s Ľubošom, pretože Adriana tancuje v programe Tanec snov a Lucia bude v porote. Tak uvidím, čo sa zase dočítam...
Pôsobíte tak distingvovane, že si vás až ťažko predstaviť s imidžom, ktorý ste si kedysi pestovali. Dlhé vlasy a tri náušnice v uchu...
Dlhé vlasy som nosil osem, deväť rokov. A po náušniciach mi dierky zostali dodnes. Tie sa už asi nezahoja nikdy. (smiech)
Vyštudovali ste vysokú školu spojov a dopravy v Žiline – prevádzku a ekonomiku cestnej a mestskej dopravy. Viete si predstaviť, že by ste robili niečo také?
Viem si to predstaviť, lebo niečo som sa v škole naučil, ale asi by to nebolo to, čo by som chcel robiť.
Máte vzťah k astronómii a ku kozmonautike... Čo vás na nich tak fascinuje?
Odmalička som vyrastal na sci-fi románoch a zažil som aj československého kozmonauta Vladimíra Remeka v dobe jeho najväčšej slávy. Vesmír je nekonečný a my si ho nielen nedokážeme predstaviť, ale ani ho pochopiť. A to ma fascinuje.
Z prvého manželstva máte tri deti - Adama (17), Veroniku (13) a Marka (12). Aké sú?
Myslím si, že sú to štandardné deti. Adam sa viac zameriava na šport ako na školu. Pre neho je basketbal všetko. Okrem basketbalu a báb nič iné nerieši, čo je v jeho veku asi samozrejmé. Veronika robí atletiku. Obaja chodia na športové gymnázium v Trnave. Marek chodí do základnej školy a je fanúšik vojenskej techniky. Pri vojnovom filme pomenuje všetky modely tankov.
Ako vnímajú vašu popularitu?
Keď som začal pracovať v Jojke, tak to bolo pre ne niečo výnimočné, ale teraz už nie, skôr je to za trest. (smiech) Ale, samozrejme, poteší ich, keď si od nich nejaký spolužiak vypýta moju podpiskartu.
Vaša druhá manželka Janka je od vás o päť rokov staršia. Napriek tomu, že pozná vaše kolegyne, nežiarli na ne?
Asi si už zvykla. Ja som sa v takej spoločnosti pohyboval už aj v rádiách, len to nebolo vidieť. Zrejme vie, že z tohto nehrozí nejaký veľký problém. Možno si hovorí, že som už pre ne starý. (smiech)
Raz o vás prezradila, že s vami sa nedá ani pohádať. Je to tak?
Je to pravda. Odmalička neznášam hádky. Takže keď aj manželku pochytí hádavá nálada, ja som radšej ticho. Ale to ju zase vytáča a väčšinou sa to skončí tichou domácnosťou. Keď sa človek háda, nepomáha nič, žiadne argumenty. Je to len výmena emócií, aby toho druhého človek čo najviac trafil, zranil, naštval...
Hovorí sa, že na manželskej hádke je najkrajšie udobrovanie. Ale keď sa nehádate...
Mne hádky nepripadajú ako dobrá predohra. Keď človek vyleje ten svoj hnev na toho druhého, tak to v ňom zostane. Nesedí mi talianske manželstvo, že hádžeme po sebe taniere a potom šup do postele.
Vy ste sa narodili v znamení Leva a vaša manželka tiež. Ako sa teda žije dvom levom vedľa seba?
To by vám vedela povedať manželka. Občas je to pre ňu asi aj ťažké, lebo obaja sme tvrdohlaví a každý si trvá na svojom. A keď si to nevie vyhádať, tak je problém. (smiech) Ale je to v pohode. Ja neverím na znamenia, ale manželka celkom áno.
A čomu teda veríte?
Manželke musím veriť... (smiech) Nemusím, ale verím, a potom zdravému rozumu. A jednu vec som sa naučil, keď som robil na Milionárovi, keď to vysielala Markíza, že univerzálna pravda hádam ani neexistuje. Závisí to od človeka, ktorý sa na vec pozerá, a od uhla pohľadu. Preto si trúfnem povedať, že ľudia by nemali za každú cenu presadzovať svoje pravdy. Môžu byť aj iné.
Ako by ste sa charakterizovali?
Ľudia sú podľa mňa dobrí a zlí a ja sa snažím byť ten dobrý. Nehovorím, že mi to vždy vychádza, samozrejme, niekto môže mať občas iný pocit, ale ja aj svojim deťom neustále rozprávam, že nerobím iným to, čo nechcem, aby oni robili mne.
