Poistku naň uzatváral ešte v korunách. „Bol poistený na päť a pol milióna korún, no keď sa to prerátalo, bolo to niečo vyše 217-tisíc eur. Mysleli sme si, že je to dostatočná suma, ale keď sme zistili, aká je škoda v skutočnosti, zostali sme zhrození. Poisťovňa nám povedala, že plnú výšku by nám poskytla iba vtedy, ak by bol dom úplne zničený. Dostali sme teda zhruba 93-tisíc eur. Všetky práce sme museli dokladovať, hradili nám iba faktúry,“ doplnil Slavomír.
Záchrana pamiatky
Keďže tento súkromný dom bol národnou kultúrnou pamiatkou, mohol sa zahrnúť do programu obnovy. Primátorka Banskej Štiavnice Nadežda Babiaková požiadala vládu o finančnú pomoc pre všetky objekty zasiahnuté ničivým požiarom ešte počas vlády Eduarda Hegera. Peniaze postupne dostali mestské a štátne inštitúcie, no snažila sa presadiť pomoc aj pre súkromných vlastníkov objektov.
„Mali sme prísľub od vlády aj ministerstva kultúry, sľubovali nám, že do troch mesiacov budeme mať na obnovu peniaze na účte. Mesiac za mesiacom prichádzali, dve vlády odišli a my sme už prestávali veriť. Prišla tretia vláda a mali sme dupľom strach, keďže tá nám po požiari nič nesľúbila. Boli sme veľmi prekvapení, keď sa nám pred Vianocami ozvali z ministerstva kultúry, aby sa išla podpísať zmluva. Po nej o tri dni prišli aj peniaze na účet. Je to takmer 490-tisíc eur, čo je 80 percent z celkovej škody, dvadsať percent nákladov musíme zabezpečiť my. No je celkom iné spolupodieľať sa dvadsiatimi percentami ako pol miliónom eur,“ opisoval situáciu Adamský, pričom dodal, že dom sa zrenovuje za spolupráce pamiatkarov: „Keďže musíme naplniť ich kritériá pri obnove národnej kultúrnej pamiatky, projektant všetko s nimi konzultuje. Ceny sú vyššie. Na všetky práce a nákupy materiálu je potrebné verejné obstarávanie. Treba vždy osloviť minimálne tri firmy a vybrať najlacnejšiu ponuku. Nie je to jednoduché. Musíme nájsť na to odborne spôsobilú osobu, aby sa všetky pravidlá dodržali a nemuseli sme peniaze vracať.“
Už strácali nádej
V takúto pomoc nedúfala ani jedna z majiteliek domu Adriana Páleníková, dcéra Slavomíra. Novému Času povedala: „Po požiari sme prišli o živobytie. Z nájmu sme žili my aj rodičia, aby si prilepšili k dôchodku. Tí budovu kúpili, keď mali 40 rokov a nikdy nečakali, že takéto niečo strašné sa môže udiať. Neverili sme, že nám niekedy peniaze prídu. Každý sľuboval, ako nám pomôže, čakalo sa veľmi dlho a my sme postupne strácali nádej. Zo začiatku nám pomohla poisťovňa, vyšla nám v ústrety, ale zdroje vo výške škody sme si nemohli uplatniť. Veľmi pekne ďakujeme, že môžeme budovu zrenovovať. Chceme, aby tam bola naďalej reštaurácia, keďže je to v centre mesta na dobrom mieste hneď vedľa Banky lásky.“
