Ukázalo sa, že ste vari jediný, kto mal po herečkinom pohrebe guráž smerovať výčitku do vlastných radov...
Poviem vám pravdu, že byť penzistom dáva človeku, ktorý nemá „nakadené“ v gatiach, obrovskú slobodu. Ja som si mohol dovoliť to povedať a nebál som sa to vysloviť celý môj život. V minulosti sa mi stalo, že sme robili na Novej scéne Puškinove Malé tragédie. Vtedy bol riaditeľom Viliam Polónyi a prišiel aj so súdružkou kádrovačkou na skúšku. Všetci sme o nej vedeli, že má šesť tried ľudovej školy a manžela plukovníka Štátnej bezpečnosti. A táto súdružka začala mudrovať: „Súdruh Šimonovič, a vy by ste nemohli na javisko prísť z druhej strany?“ Do tváre sa mi vliala červeň: „Na to je tu režisér a nie kádrovák!“ Vilo Polónyi stvrdol, okamžite ma stiahol do riaditeľne. Začal na mňa revať, či som sa zbláznil! Či neviem o tom, že dotyčná osoba je manželka plukovníka ŠtB. Hovorím mu: „Vilo, ale veď pokojne ma vyhoď! Ja pôjdem späť do mäsopriemyslu. Budem tam mať trikrát taký plat ako v divadle, a ešte si aj mäso domov prinesiem...“ Mám totiž chemickú priemyslovku, odbor technológia spracovania mäsa. Nestratil by som sa. A toto ma držalo celý život.
Nie každý má takú odvahu, ľudia sa boja o svoje miesta...
Veď práve! Nebolo to jediný raz, čo som sa pohádal so straníkmi na Novej scéne. Keď napadli Igora Čillíka, že bol v strane, ozval som sa: „On bol síce v strane, ale nezachránil Ondrovi Šulajovi ktorý podpísal Niekoľko viet, krk?!“ Lebo z pozície funkcií mohli straníci ublížiť alebo pomôcť. Ja som mal v treťom ročníku návrh z ÚV KSS na okamžité vylúčenie zo štúdia. Lebo súdruh Adorian, ktorý bol asistentom súdružky Kvasničkovej, ma udal, že som mal celý semester otázky smerujúce k zníženiu vedúcej úlohy strany v spoločnosti a provokačne som roztrhal seminárnu prácu. To, že to bola moja seminárna práca a že som ju roztrhal po prečítaní, nebrali na zreteľ. Teraz si predstavte, ako sedelo to „trestné komando“, kde boli dekan fakulty Viliam Záborský, scénograf Ladislav Vychodil, môj ročníkový vedúci Jozef Budský a Juraj Svoboda. A keď profesor Záborský prečítal návrh na vylúčenie, pán Vychodil vstal a povedal: „Na téhle frašce se nezúčastním!“ A odišiel preč. Profesor Budský, ten klepal nervózne nohou: „Ale to je hovadina, to je hovadina!“ A pán Záborský ma nakoniec vyzval, aby som teda k tomu niečo povedal...
Ako ste sa „vyviňovali“?
Povedal som mu: „Magnificencia, no je neviem... Ja som študent. A ako študent mám nárok na to, aby som mal aj možno mylné názory. Na to je tu pedagóg, aby mi ich opravil.“ Po skončení vypočúvania prišiel Záborský za mnou: „Počúvaj ma, kto ti poradil, ako sa máš obhajovať, odkiaľ si to vzal?“„Ja vám to poviem! Z medicíny! Lebo súdruh Adorian mal presne takýto incident s jedným študentom na medicíne. A keďže kopec mojich kamarátov študovalo medicínu a poznali tento príbeh, povedali mi, že týmto sa mám brániť.“
A zabralo to?
Zabralo. Nakoniec sa to skončilo tak, že Záborský dal vyvesiť rozhodnutie s mojím menom na fakultnú tabuľu ako pokarhanie. Akurát, že som tam visel ani nie dvadsať hodín. Lebo práve dávali štipendium a u nášho kvestora brali štipendium aj budúci výtvarníci. Ako tak na chodbe stál rad čakajúcich na zopár grošov, neuniklo im moje meno na „tabuli hanby“. Nastala nesmierna zábava a smiech. Pani tajomníčka vybehla von, strhla rozhodnutie a povedala: „Z rozhodnutia súdruha dekana sa nikto smiať nebude!“ A tým sa celá táto kauza skončila. Nechcem si predstaviť, čo sa mohlo stať, keby tam nebol pán profesor Záborský, ktorý sa ma svojím spôsobom zastal.
