Žiaľ, bol jediným z hereckej obce, kto sa na pohrebe s ojedinelou umelkyňou ukázal. Aj nad tým, prečo si divadelníci nenašli čas na poslednú rozlúčku s kolegyňou Zimkovou, sa zamýšľame v rozhovore pre Nový Čas Nedeľa.
S Milkou Zimkovou ste sa poznali ešte zo študijných čias. Aká bola?
Vždy sme ju brali ako nesmierne zodpovednú kolegyňu. Napríklad, keď sme mali po skúškach, išli sme so spolužiakmi skúšky zapiť, Milka nie. Prispela síce do spoločnej kasy tak ako ostatní, ale ona s nami nechodila. Bola samotárka a ako som povedal, veľmi zodpovedná. Veď skončila s červeným diplomom! A vidíte, aká spravodlivosť? Mala červený diplom a jediná z nás sa nedostala do žiadneho divadla. Ak teda nerátame, že rok bola v divadle v Trnave.
Ako si to vysvetľujete?
Teraz by som už vedel povedať, že prečo. Lebo tým, že bola nielen herečka, ale aj autorka a režisérka, nebola zvyknutá na javiskového partnera. Ani ten najtolerantnejší režisér vám ako interpretovi nedovolí, aby ste mu do všetkého hovorili. Nuž a ona tým, že bola zvyknutá si všetko režírovať sama, tak mala svoje názory a z niektorých nechcela upustiť. Preto robila radšej monodrámy, tam si bola sama sebe paňou. Cestovala s monodrámami po Slovensku, ale úspechy s nimi mala aj v zahraničí. Bola to pre Milku veľká škola. Lebo idete na jednu štáciu, tam je javisko plytké a široké. Na druhej je hlboké a úzke. Vyskúšal som si to aj ja, niekedy sme sa prezliekali aj vonku na dvore kultúrneho domu, lebo nebolo kde. A to všetko Milka zažila. Z tejto stránky jej treba vzdať hlbokú poklonu.
Veľmi otvorene ste poukázali na to, že ste na jej pohrebe v krematóriu nevideli žiadneho z kolegov. Bolo vám to zjavne ľúto...
Bolo mi ľúto, že sa tam nikto nezjavil. A nebolo to po prvý raz, čo herci odignorovali poslednú rozlúčku s kolegyňou a neprišli na pohreb. Pred dvomi rokmi na pohrebe Evy Kristínovej, ikony slovenského divadelníctva, prišli do krematória vtedy 93-ročná Marína Kráľovičová, Zuzana Cigánová, Štefan Bučko a ja. Tam takisto boli štyria herci, nikto viac. Keď zomrel v roku 1986 Mikuláš Huba a v roku 1982 Viliam Záborský, tak tým, že sa celý život venujem interpretácii poézie, pripadla mi ich úloha recitovať na pohreboch. Často recitujem Rúfusovu báseň, ktorá ani tak nie je k tomu mŕtvemu, ale k pozostalým. Aby si ľudia uvedomili, že všetci tam pôjdeme: „Budeme vyvolaní po mene. A bude nás tam veľa. A každý položí to svoje malé sólo. To skončené i to, čo nebolo...“
