Tá ponúka šancu pracovať každému, kto dokáže uplatniť svoj potenciál a talent. Do svojich kolektívov začleňuje zdravotne znevýhodnených, cudzincov, slobodné matky a samoživiteľov, ale aj rôznorodé menšiny, dôchodcov a študentov. Pri príležitosti prebiehajúceho mesiaca diverzity v McDonald’s, sme na krátky rozhovor oslovili troch zamestnancov.
Otázkami diverzity sa spoločnosť McDonald’s zaoberá od roku 1995, kedy vstúpila na slovenský trh. Ponuka otvorených dverí pre každého, kto chce pre Mekáč s chuťou pracovať, platí dodnes. Spoločnosť dokonca ponúka jedinečný systém tréningov a školení, pomocou ktorých odovzdá zamestnancom všetky skúsenosti a poskytne možnosti uplatniť sa aj so špecifickými potrebami. Rôznorodosťou svojich zamestnancov chce McDonald’s do svojich reštaurácií priniesť tie najväčšie talenty, pretože každý človek je výnimočný.
„Podporou inklúzie motivujeme našich zákazníkov k správaniu, ktoré rešpektuje rôznorodosť každého jednotlivca. Ten sa v prostredí a v kolektíve, ktoré akceptujú jeho inakosť, cíti uvoľnenejšie, je motivovaný, inovatívny a láskavý. Dokáže zo seba dostať to najlepšie. Rôznorodosť prináša rôzne pohľady na život, prácu a medziľudské vzťahy,“ hovorí zo skúseností Adriana Boháčová, People manažérka pre McDonald’s na Slovensku.
Rok na Slovensku priniesol množstvo zmien
Štyridsaťsedemročná Olena Shcherbinina pochádza z mesta, ktoré už prakticky neexistuje. Do Bachmutu v Doneckej oblasti na východe Ukrajine sa nevráti ani po vojne, ktorá ju z rodného mesta vyhnala. Pri spomienke na malé kaderníctvo, ktoré vlastnila so sestrou a neterou sa jej do očí tisnú slzy. Mesto prakticky ľahlo popolom. Nový život našla na Slovensku, kam po invázii ruských vojsk na Ukrajinu utiekla za synom. Ten v Bratislave študoval a cez víkendy pracoval v Mekáči na Račianskej ulici. „Vybavil mi v reštaurácii pohovor, a keďže som v tom čase ešte nehovorila po slovensky, pomáhal mi s komunikáciou,“ spomína pani Olena. Dnes je to už rok, čo nastúpila do kuchyne a postupne sa zaúča na pozíciu baristky. Už dva mesiace chodí na kurz slovenčiny a dohovorí sa bez problémov, aj keď sa stále trochu bojí, že robí chyby. Prácu v McDonald’s si nevie vynachváliť. „Je tu výborný kolektív, zlatí ľudia, ktorí ma bez problémov prijali. Okrem mňa a môjho dvadsaťdvaročného syna tu pracujú ešte traja ukrajinskí študenti. Rada by som v tomto zamestnaní zostala, môžem si naplánovať zmeny podľa potreby a robota ma baví. Na Slovensku mám aj vďaka McDonald’s spokojný život,“ uzatvára Ukrajinka Olena.
Nehanbí sa poprosiť o pomoc kolegov
„Chcel som byť medzi ľuďmi a v dobrom kolektíve,“ prezrádza nám Jozef Baričič zo Šenkvíc dôvod, prečo sa prihlásil na pozíciu v novootvorenom Mekáči v Pezinku. Roky pracoval vo výrobe za pásom, čo sa podpísalo na jeho zdraví. Po operácií chrbtice potreboval zmenu. Dnes je najnižším zamestnancom v McDonald’s. „Trpím vývojovou chybou malého vzrastu tzv. achondropláziou. Som zdravotne znevýhodnený, ale vediem plnohodnotný život. Keď v práci niečo nedočiahnem, poprosím kolegov, nehanbím sa. Veľa sa spolu nasmejeme. Aj preto chodím rád do roboty,“ priznáva štyridsaťročný Jozef, ktorý pracuje v lobby pezinskej reštaurácie na pozícii údržbára čistoty. Pracovnú dobu na dve smeny si vie naplánovať tak, aby mal dostatok času na svojho štvorročného syna Dominika. Ten sa teší, že jeho otec pracuje práve v reštaurácii, ktorej jedlá mu chutia. „Cením si, že McDonald’s myslí aj na handicapovaných a dáva nám šancu ukázať, v čom sme dobrí. Som tu spokojný,“ podotýka Jozef.
Aj vďaka práci v Mekáči sa cíti šikovná
Šancu začleniť sa do McDonald’s „crew“ v bratislavskom obchodnom centre Eurovea dostala pred piatimi rokmi aj tridsaťjedenročná Andrea Šenkárová. Osvedčila sa a dnes jej robia radosť najmä kolegyne a kolegovia, medzi ktorých sa dostala. „Som totiž na invalidnom dôchodku, ale v práci mám pocit, že mi všetci pomáhajú, radi mi poradia a porozprávajú sa so mnou. Musím povedať, že aj vďaka nim sa cítim šikovná a môžu sa na mňa vo všetkom spoľahnúť,“ prezrádza Andrea, ktorá má v reštaurácii „pod palcom“ čistotu. Upratuje, triedi odpad a stará sa, aby bol v „jej“ Mekáči vždy poriadok. Pracuje síce na skrátený úväzok, ale aj tri hodiny denne v spoločnosti kolektívu jej urobia radosť. „Som v kontakte s ľuďmi a najviac ma teší, keď mi zákazníci poďakujú, lebo upratovať po sebe by si mali najmä sami,“ smeje sa Andrea, ktorá vo voľno čase rada skladá puzzle a venuje sa diamantovému maľovaniu obrázkov. Cez víkendy a počas sviatkov nepracuje a rada si dopraje oddych s rodičmi na chate v prírode. „Snažím sa prispôsobiť kolektívu, aby som bola užitočná. Som rada, že mi Mekáč dal šancu,“ uzatvára Andrea Šenkárová naše rozprávanie o začlenení sa do pracovného života aj napriek znevýhodneniu.
