Jaroslav Cehlárik o posunkovom jazyku: Ako postupovať a čo pri komunikácii nikdy nerobte!

O rok končia prví absolventi. Koľko ich asi bude?

Priemerne je v jednom ročníku 10 až 15 študentov, ale záleží, kto vydrží až dokonca. Poctiví a usilovní študenti, ktorí sa okrem štúdia snažia stretávať sa s nepočujúcimi a vyvíjajú iniciatívu, budú môcť po skončení hneď nastúpiť do práce. Iní sú tam len preto, aby získali diplom. Niektorí sa málo stretávajú s nepočujúcimi a ich kultúrou, tých si len ťažko viem predstaviť ako budúcich tlmočníkov, pretože nebudú mať dobre osvojený slovenský posunkový jazyk, keďže ho málo v praxi používajú.

Gynekologička o veľkom strašiaku žien: Je sa čoho obávať? Ako prekonať náročné roky!

Čo by sme si mali predstaviť pod kultúrou nepočujúcich?

Čo sa týka kultúry nepočujúcich, dalo by sa o tom veľa rozprávať. Jazyk je vždy spätý s kultúrou a naopak. Nepočujúcich spája spoločná história, tradície, zvyky. Ak by som mal spomenúť niektoré črty kultúry, môže to byť napríklad, keď chcem zaujať niekoho pozornosť. Je v poriadku poklepkať ho po pleci, nesmiem klepkať po hlave alebo iných miestach a nikdy to nerobím od chrbta, lebo nepočujúci nevníma zvuk okolo seba, mohol by sa zľaknúť. Treba prísť do jeho zorného poľa.

Pri jedle majú nepočujúci radi okrúhle stoly, keď si sadnú, vidia na seba a môžu sa rozprávať. Ak je nepočujúci sám, rád si sadne do kúta s výhľadom smerom do miestnosti. Keď si prajeme dobrú chuť, tak si zaklepeme na stôl.

Na Slovensko prišli počas vojny na Ukrajine aj sluchovo postihnutí utečenci, podarilo sa ich začleniť u nás?

O tomto by sa dalo dlho hovoriť. Časti nepočujúcich sa podarilo u nás integrovať. Snažili sme sa im nájsť prácu, deťom školu. Bola aj skupina ľudí, ktorým sa pre časovú vyťaženosť nemal kto venovať, a preto išli do ďalších štátov, kde našli to, čo potrebovali. Snažili sme sa s ministerstvom vnútra túto logistiku zabezpečovať, ale potrebovali sme na to zabezpečiť podmienky. Posielali nás však od jedného úradu k druhému, ale bez veľkého úspechu. Pracovali sme dobrovoľne deň i noc, neraz nám uprostred noci volali nepočujúci. Snažili sme sa, pokiaľ sa to dalo. Na Slovensku by sme celkovo pre nepočujúcich potrebovali zabezpečiť ešte mnoho vecí.