V dnešnej dobe považujeme za úplne prirodzené, že v prípade potreby nám doktori v nemocnici poskytnú transfúziu krvi. A hoci jej býva často nedostatok, lekárska veda má dostupné moderné postupy i vybavenie, aby vedela túto vzácnu tekutinu nielen odoberať, ale aj spoľahlivo uskladňovať a poskytovať každému, kto ju práve potrebuje. Nie je to až tak dávno, keď bolo všetko inak.
Prvé pokusy
Po stáročia riešili lekári dilemu, ako to s ľudskou krvou vlastne je. Až začiatkom 17. storočia anglický lekár William Harvey zistil, že vzácna tekutina v tele cirkuluje. V roku 1665 spravil lekár Richard Locker, rovnako Angličan, prvú úspešnú transfúziu medzi dvoma psami.
U ľudí sa však pokusy o prenos krvi nedarili a súdobí odborníci nevedeli nájsť zhodu na tom, či je vhodné ľuďom podávať aj zvieraciu krv. V roku 1678 dokonca vo Francúzsku a neskôr aj v ďalších krajinách podávanie transfúzií zákonom zakázali. O tom, že ľudské telo môže úspešne prijať len krv človeka, priniesol dôkaz v roku 1818 až anglický lekár James Blundel, ktorý úspešne podal transfúziu pacientke, ktorá stratila priveľa krvi pri pôrode.
