Dokázali ste sa niekedy v zápale práce aj pohádať? Mali ste tvorivý konflikt?
Áno, jeden sme mali. Nazval by som to tichá domácnosť. Po Mekyho treťom, veľmi úspešnom albume za mnou prišiel, že by si chcel robiť všetko sám a pripadalo mi to trochu podivné. Mali sme tichú domácnosť, trochu sme sa vzájomne vzdialili, ale nehnevali sme sa. On bol typ, že sa s ním nedalo hnevať.
Ako ste si napokon k sebe našli cestu späť?
Meky mi po rokoch zavolal, že má nejakú melódiu a potreboval by k nej text. Napísal som mu pieseň Čo bolí, to prebolí a zase to bol hit! (Smiech)
Fanúšikovia na Mirovi Žbirkovi milovali aj to, že ho sláva nikam neuniesla. Po päť desaťročí na hudobnej scéne zostal tým istým bratislavským chalanom ako na začiatku. Vnímali ste to takto aj vy?
Meky zostal normálny a verný svojim pevným zásadám. Dalo by sa o ňom povedať, že bol popový maratónec. Poznáme veľa spevákov, ktorí majú hity a vyletia nahor, no tá sláva ich prevalcuje a úplne zničí. Napokon padnú a žijú zo svojej starej slávy. Meky však vedel v každej dobe priniesť vynikajúcu pesničku, ktorú zároveň dokázal prispôsobiť aktuálnym trendom. A týchto vytrvalcov nie je veľa. Taký je napríklad aj Paul McCartney, ktorý bol jeho veľkým vzorom.
