Niekoľko rokov ste boli dramaturgom Bratislavskej lýry. Boli ste to aj vy, kto sa podieľal na tom, aby sa Marika po nehode vrátila na javisko. V bratislavskom Istropolise sa zhaslo svetlo a ona sa zrazu objavila na javisku...
Vymýšľali sme to s režisérom Ivanom Krajíčkom celú noc. Lámali sme si hlavu nad tým, ako ju doviezť do suterénu vtedajšieho Domu ROH (pozn. red. Istropolisu) tak, aby si to nikto nevšimol. Keď sa to dozvedeli novinári v tlačovom stredisku, niektorí za nami chodili, že to bude „prúser“ a aby sme si to dobre rozmysleli. Lýra sa totiž vysielala naživo. Navyše, vtedy nebolo zvykom ukázať na verejnosti človeka s postihnutím. To sa v socializme nenosilo. Keď som sa Mariky vopred pýtal, či to zvládne, mrazivo na mňa pozrela a povedala: „Neboj sa.“ Nakoniec prišla na javisko a perfektne to aj bez generálky dala. Aj to bol znak jej talentu. Bola a je profesionálka v každej situácii. Nikdy neodišla z pódia s jedným potleskom. Vždy sa musela vrátiť.
Osudovou ženou Miroslava Žbirku bola jeho druhá manželka Katka. Keď sa zoznámili, ona mala sladkých 18 a Meky 32 rokov. Ako ho tento vzťah ovplyvnil? Zmenil sa po tom, čo do jeho života vstúpila Katka?
Myslím si, že to bolo jeho veľké životné šťastie. Katka je veľmi príjemná bytosť a normálna baba, ktorá mu ohromne pasovala vo všetkých ohľadoch. Pomohla mu, keď sa usadil v Prahe, neskôr mu manažovala koncerty a usporiadala život. Katka zohrala v Mekyho živote významnú úlohu a stále to pretrváva, lebo o Mekyho odkaz sa treba i naďalej starať. A Katka to robí veľmi dobre.
Katka v minulosti priznala, že jej muž bol v nahrávacom štúdiu ako policajt a pokiaľ išlo o hudbu a fanúšikov, bol až chorobný pedant a vorkoholik. Zažili ste to s ním aj vy?
Áno, bol taký. Ale viete, policajt môže mávať obuškom alebo môže byť taký policajt, ktorý iba prehovorí a zadefinuje tým mantinely. Meky bol ten druhý prípad. Vždy vedel zostaviť dobrú kapelu, ktorá zahrala to, čo si predstavoval. Držal sa filozofie, že v pesničke má byť len to, čo do nej nevyhnutne patrí.
