Pamätáte si na svoje zoznámenie?
Jozef: Ja si to veľmi presne pamätám a som zvedavý, ako to bude interpretovať Ria...
Mária: Mala som šestnásť rokov a ako študentka som cez prázdniny prišla na brigádu pomáhať archeológom na Spišský hrad. Jeden zo študentov, vedúci, ktorý to všetko zastrešoval a komunikoval s archeológmi, bol Banáš.
Jozef: Mal som zoznam všetkých účastníkov a do plného počtu brigádnikov mi chýbala ešte jedna Slovenka. Potom však prišiel červený Renault s prešovskou značkou, z auta vystúpila rázna pani s otázkou: „Prosím vás, to je ten medzinárodný tábor? Hľadám vedúceho!“ Vravím, že ja som vedúci. A ona, že hľadá takého normálneho vedúceho! Zjavne som sa jej nepozdával.
Mária: Mal dlhé vlasy a ja som na mame videla, ako jej chodí hlavou – beriem ju naspäť domov?! Pozrela sa nešťastne na Joja a povedala: „Prosím vás, dávajte mi na ňu pozor!“
Jozef: Presne tak to bolo! Ja som vlastne vypočul výzvu budúcej svokry a splnil som jej príkaz! (smiech)
Upútal vás manžel hneď na prvý pohľad?
Mária: Nie. Bol mi však sympatický, cítila som sa v jeho spoločnosti dobre, ale že by ma nejak upútal... Ale tešila som sa, že tam bol. Ostatní boli cudzinci a väčšinou dievčatá. Páčilo sa mi na ňom, že bol veselý, spontánny, hral na gitare, spieval... Nebol to však ošiaľ.
Jozef: Zbalil som ju na pesničku šansoniera Salvatoreho Adama - Tombe La Neige (Padá sneh). Ria bola mladučká, neskúsená – to nechcem povedať, že ja som bol nejak mimoriadne skúsený – ale pamätám si, že keď som jej dal prvý raz pusu, myslela si, že je v tom... (smiech)
Mária: To snáď nie!
Ako dlho vám trvalo, kým ste boli zamilovaná až po uši?
Mária: Bolo to plynulé. Keď sa brigáda skončila, dohodli sme sa, že sa stretneme v Bratislave. Zrazu som si uvedomila, že by som nechcela, aby sa stratil z môjho života. Naše rande vyzeralo prozaicky – chodili sme spolu dve hodiny v mrazoch, za našich čias neboli na každom rohu kaviarne.
O to viac vás mohol objímať a zohrievať...
Mária: (smiech) Asi tak... Na korze bola jedna detská kaviareň, tam sme si dali maximálne tak kofolu. Mama mi dala na mesiac vreckové, čo mi vyšlo akurát tak na hygienické potreby a nejaké jablká. Moja mama bola veľmi prísna žena aj vo výchove.
Čo povedala na to, keď ste jej priznali, že ten dlhovlasý chalan z brigády je váš frajer?
Mária: Rok som to tajila. Mala som skúsenosť so svojou mamou a staršou sestrou. S kýmkoľvek chodila, mama do nej dovtedy hučala, kým sa nerozišli. Tak som si povedala, že ja nič nepoviem. Povedala som jej to až vtedy, keď som už vedela, že s ním chcem zdieľať celý život. Samozrejme, že nebola spokojná! Našťastie som už bývala mimo domu.
Vraví sa, že odriekaného chleba najväčší krajec... Neskončilo sa to tak, že Jozef bol napokon pre vašu mamu najlepším zaťom?
Mária: Nie.
Jozef: Pre moju svokru by nikto nebol dobrým zaťom. To bol typ, ktorému bol každý zlý, celý svet bol zlý.
Mária: Moja mama vedela, čo nechce, nevedela, čo chce. Z jej postoja som nebola šťastná, ale žila som s tým. Keby sme bývali u nás v Prešove, tak by sa jej podarilo rozdeliť nás. Ale my sme sa zasnúbili ešte v čase, keď som v Bratislave končila školu, lebo som sa do Prešova nechcela vrátiť. Nedopadlo by to dobre.
Jozef: V podstate dôvod, prečo si ma zobrala, bol ten, že pri predstave, že by sa musela vrátiť k matke, si povedala – lepší bude tento... (smiech)
