Je zručný?
Mária: Veľmi, ale má v sebe trochu chaosu.
Jozef: Nemeriam, rovno režem!
Mária: Áno, najprv reže, potom meria! Takže to bolo vždy menšie alebo nakrivo... Ale vždy to nejako dokončil.
Jozef: Treba povedať, že vtedy, za socializmu, mladé manželstvá oveľa jednoduchšie začínali ako dnes. Nemali sme nič, ale štát nám dal novomanželskú pôžičku.
Mária: Za to sme kúpili práčku, hrnce, posteľ, nejaké skrine a hotovo.
Aký boj Jozef otec?
Mária: To som zistila, keď sa narodila staršia dcéra Mária, že nebol zrelý otec. On si tak žil svoje – pohrať sa s ňou a mať pokoj. Ale musím povedať, že ako starý otec je perfektný!
Jozef: Toto mi je ľúto – že som sa dcéram toľko nevenoval.
Mária: On sa z nich tešil, mal ich rád, ja som mu vždy referovala, aké sú zlaté, čo všetko robia, čo vedia a on bol spokojný.
Je pravda, že ste sa stali vegetariánmi, lebo ste si v začiatkoch nemohli dovoliť kupovať mäso?
Mária: Keď sa mi po polroku končila materská, nastúpila som späť do práce a dcérka išla do jasličiek. Do troch dní bola vždy chorá – najčastejšie to bol zápal priedušiek. Takže som zostala doma, žili sme z jedného platu, čo bola dosť mizéria. Ešte sme splácali pôžičku, tak som musela veľmi premýšľať, čo nakúpiť, aby sme ostali zdraví, a pritom veľa neminuli. Prišla som na to, že najlepšie sú zemiaky, kyslá kapusta, cibuľa, cesnak... A aby sme mali živočíšne bielkoviny, tak som nakúpila mlieko, vajíčka a hotovo. Viac-menej sme žili na zelenine. Keď sa kúpili tropické plody, napríklad pomaranče, čo vtedy nebolo bežné, tak som ich schovala do skrine. Po polovičke pomaranča dostávala dcéra a keď sa náhodou jeden začal kaziť, tak sme ho zjedli my s mužom. Dlhé roky sme boli prísni vegetariáni.
Už nie ste?
Mária: Nie, ale mäso jeme veľmi sporadicky. Hádam len keď opekáme špekáčiky...
Jozef: Ja mäso nahrádzam slaninou! (smiech)
