Na druhej strane treba povedať, že čakačky k odborníkom sú niekedy šialene dlhé.
Áno, ale treba povedať aj prečo to tak je. Ľudia zneužívajú aj vyšetrenia. Bolí ma žalúdok, lebo, s prepáčením, žeriem a slopem hlava-nehlava a dožadujem sa gastroskopie trikrát do roka. Všeobecní lekári miesto toho, aby vysvetľovali ľuďom, že si ich stav nevyžaduje návštevu špecialistu a ponúkli im iné riešenia, tak mávnu rukou a vypíšu výmenný lístok. Na druhej strane nemajú ani také kompetencie, aby mohli niektoré veci riešiť sami. Kedysi obvodní lekári liečili, dnes vypisujú lístočky. Funguje to skrátka inak. Potom sa nemôžeme čudovať, že kapacity špecialistov sú plné.
Zachraňujú sa ľudia ľahšie ako v minulosti?
Dá sa to tak povedať. V roku 2004, keď sa začali reformy zdravotníctva, v priebehu trištvrte roka stúpol počet záchranných služieb zo 103 na 250 vďaka tomu, že boli uvoľnené do súkromných rúk. Štát by nikdy na takéto navýšenie nenašiel peniaze. Predtým boli okresy, ktoré nemali ani jednu alebo len jednu záchranku! Bol to nielen kvantitatívny, ale aj kvalitatívny skok. Naše záchranky majú podľa európskej normy rovnaké vybavenie ako všade inde v Európe. Aj človek v najvýchodnejšej či najmenšej dedinke na Slovensku dostane v záchranke rovnakú starostlivosť ako človek v Bratislave, vo Viedni či v Zürichu a rovnakú ako prezident.
Napriek tomu stále medzi ľuďmi kolujú nespokojné historky ohľadom sanitiek a ich dojazdov.
Máme okolo 600-tisíc zásahov každý rok. Výjazdový čas je v priemere okolo 10 minút, v porovnaní s európskym priemerom 55 minút je to skvelý čas. Ak sa volá záchranka, ľudia si myslia, že sú alebo niekto je v priamom ohrození života. Je tam väčšia pacientska aj príbuzenská nervozita. Psychologicky sú to jedny z najťažších lekárskych zásahov, v ktorých okrem iného ide aj o čas. Napriek tomuto všetkému máme minimum sťažností, možno niekoľko desiatok ročne a z toho sa iba pol percenta ukáže ako opodstatnených. Reklamácií je naozaj málo.
Ako sú na tom naše znalosti prvej pomoci?
Ako som spomínal, výjazdový čas je v priemere 10 minút a za ten čas sa dá umrieť niekoľkými spôsobmi. V 75 % prípadov je vždy pri náhlych stavoch niekto nablízku. Rodina, partner, kamaráti, kolegovia... Povedané rečou čísel, zo sto náhlych ochorení je v 75 prípadoch niekto nablízku, ale len 25 ľudí začne s resuscitáciou. To je veľmi smutné číslo, obzvlášť ak vidíte, ako sa celá rodina urputne snaží zachrániť umierajúcu deväťdesiatročnú babičku a niekde inde neposkytnú pomoc tridsiatnikovi.
Prečo? Bojíme sa? Azda nie sme tak tristne ľahostajní k ľudskému životu. To by s ľudstvom už naozaj nevyzeralo dobre.
Ak by začalo z tých 75 ľudí resuscitovať 70, prežilo by štyrikrát viac ľudí. To je v prípade náhleho zastavenia obehu približne tri- až štyritisíc ľudí na Slovensku za rok. Je to obrovské číslo. Pri zásahoch často počúvame výhovorky ako: nechcel som mu ešte viac ublížiť alebo však som zavolal záchranku, či boli tam aj iní, bojím sa nákazy, neznesiem pohľad na krv a neviem čo ďalšie. Hovorí sa tomu racionalizácia, človek si hľadá racionálne zdôvodnenie a ospravedlnenie svojho správania, keď vie, že mal konať a nekonal.
Môžeme prvou pomocou ublížiť?
Nie, prvou pomocou sa nedá ublížiť. Ak je niekto v bezvedomí a nedýcha, má zastavený krvný obeh. To znamená, že je mŕtvy. Na môj veru nepoznám takú prvú pomoc, akou by ste z mŕtveho človeka urobili ešte mŕtvejšieho. Ak začnete poskytovať prvú pomoc, tak dotyčný má 80 % šancu, že ho oživíte. Ale ak tam budete stáť a čakať, že to urobí niekto iný, tak zomrie. Čokoľvek je lepšie ako nič, prvá pomoc môže byť nešikovná, nedokonalá, nepresná, ale stále lepšie ako žiadna.
Ako sa dlhoročný záchranár vyrovnáva so smrťou?
Môže to pre niekoho vyznievať ako egoizmus, ale v podstate tým, že verím v Boha. Niekto tomu môže hovoriť osud, príroda, vesmír. V princípe je to jedno. Ak človek verí v niečo, čo ho presahuje, tak nie je na problémy sám. Pri úmrtiach alebo ťažkých stavoch, s ktorými sa stretávam, stačí mať čisté svedomie, že som spravil všetko, čo bolo v mojich silách, aby som pomohol. Ak sa to nepodarí, tak si s pokorou poviem, že niečo, čo je silnejšie ako ja, malo iný zámer. Potom ma to až tak neskľučuje, pretože sa môžem o tú ťaživú zodpovednosť podeliť. Veriacemu človeku sa to znáša ľahšie.
Z toho, čo hovoríte, ide nesmierny pokoj a vyrovnanosť. Smrť je však v spoločnosti vnímaná ako niečo hrozivé, nepríjemné, nechceme o nej hovoriť a už vôbec sa s ňou stretávať. Prečo je to tak?
Ja tomu hovorím jedno z dedičstiev socializmu. Kedysi žili tri, štyri generácie v jednom dome a tam sa rodilo aj umieralo. Bolo to prirodzené, no potom prišiel socializmus a začalo sa rodiť a umierať v nemocnici. Ľudia zabudli na to, ako vyzerá smrť. Vidia hercov v televízii, ako ich v posledných sekundách zvíjajú kŕče, grimasy, metajú sa po zemi, vykrikujú. Na to sa pozerá zle aj mne, ale smrť tak v skutočnosti vo väčšine prípadov nevyzerá. Naopak, je pokojná. Buď je náhla, alebo pri chorých pacientoch telo vie, že sa blíži koniec. Prestanú jesť, piť, komunikovať, celé dni prespia. Najprv vypne mozog, potom začne spomaľovať srdiečko, znižuje sa tlak, klesá kyslík, až človek prestane dýchať. Niekedy je umieranie také tiché, že si to príbuzní ani nevšimnú. Skutočne sa toho ľudia nemusia báť.
