Je utopenie jedným z najčastejších detských úrazov?
Je veľmi časté, najmä teraz v lete. Treba však upozorniť rodičov, aby si v tomto období dávali pozor na všetky detské úrazy, respektíve snažili sa im v čo najväčšej miere predchádzať. Prípad z tohto mesiaca, keď sa na bicykli na trailovej trati smrteľne zranil 13-ročný chlapec, pretože nemal prilbu, to iba potvrdzuje. Chlapec si poranil hlavu, poškodil mozog a resuscitácia bola neúspešná. Dávajte deťom prilby a ďalšie chrániče, a to nielen na bicykle, ale aj odrážadlá, kolobežky, korčule. Môžete im tak naozaj zachrániť život.
Pred časom vás ocenili za mimoriadne zásluhy o rozvoj SR v sociálnej oblasti, najmä v oblasti zdravotníctva Radom Ľudovíta Štúra I. triedy. Čo vám prebleslo hlavou, keď vás kontaktovali z kancelárie prezidentky, že ste nominovaný na štátne vyznamenanie?
Vyše 40 rokov učím a som naučený formulovať myšlienky, no v tej chvíli mi došli slová. Povedali mi, že pani prezidentka ma navrhla na vyznamenanie a či som ochotný ho prijať. Bol som prekvapený, no a keď som sa v deň oceňovania dozvedel, že je to to najvyššie štátne vyznamenanie, zastavil sa mi dych. Je to obrovská pocta. Majú na tom však podiel okrem mojej rodiny, ktorá mi neberie energiu, ale, naopak, dáva, aj všetci kolegovia, kolegyne, sestry, lekári, študenti, sanitári, upratovačky, dobrovoľníci v Červenom kríži, skrátka patrí to všetkým, s ktorými som mal za tie roky česť pracovať.
Na slovenské zdravotníctvo ľudia väčšinou frflú. Ako je na tom náš záchranársky systém?
Bez toho, aby som si chválil vlastný chvost, poviem, že výborne. Ako jedny z prvých krajín vo svete sme zaviedli univerzitné vzdelávanie záchranárov a dodnes je to rarita. Napríklad Rakúšania mali dlho v záchrankách iba sanitárov, čo bol v podstate kurz. Pred pár rokmi si pozvali odborníkov z urgentnej medicíny z celého sveta, aby im odprezentovali, ako v ich krajine vzdelávajú zdravotníckych záchranárov. Nakoniec si zvolili model vzdelávania, ktorý je na 80 % totožný s tým slovenským. To o niečom svedčí.
Čiže môžeme povedať, že máme jedných z najlepších záchranárov sveta?
Áno. A máme na to aj tvrdé dáta. Existujú medzinárodné záchranárske súťaže, kam chodia posádky záchranných služieb z celého sveta. Musia riešiť simulované situácie a kto získa najviac bodov, vyhral. Naše slovenské posádky to už niekoľkokrát a dokonca aj tento rok vyhrali. Takže môžeme bez obáv povedať: Slovensko má najlepších záchranárov na svete. Mnohých z nich som učil a som na nich veľmi hrdý.
Dokáže vás niečo v teréne ešte prekvapiť?
Ale jasné, ľudia sú nekonečne kreatívni. (smiech) Prekvapuje ma, ak prídeme k pacientovi s vysokým krvným tlakom, ktorý týmto ochorením trpí 20 rokov, a keď sa ho opýtam, či dodržiava diétu, povie mi, že akú. Vraj mu to nikdy doktor nepovedal. Pandémia bola tiež bohatá na zážitky. Keď nám 80-roční ľudia tvrdili, že nie sú zaočkovaní, pretože nemajú na to čas, alebo rizikoví pacienti, ktorí covid dostali, mali nízky kyslík v krvi, ledva dýchali a celí modrí ma presviedčali, že načo by sa očkovali, veď oni majú dobrú imunitu.
Zneužívajú ľudia výjazdy sanitiek?
Skôr by som to nazval, že sú nevedomí. Nie je výnimkou, že chodíme napríklad k hádkam, či už rodičovským alebo manželským. Príklad: žena sa dozvie, že jej manžel bol neverný, je v šoku, začne mať pocit stiahnutého hrudníka, nemôže sa nadýchnuť, myslí si, že má infarkt a volá záchranku. Nedôjde jej, že psychické problémy sa prejavujú telesnými príznakmi. Alebo prídeme do domu, kde manželka našla svojho starčeka mŕtveho. Vysvetlím jej, že zomrel dávnejšie, že to bola náhla smrť, nič ho nebolelo, poviem, aký je ďalší postup, odchádzam z domu. O hodinu máme výjazd na tú istú adresu, kde nás dve dcéry volajú k babičke, lebo je smutná, zomrel jej deduško, tak nech jej niečo pichneme. Vysvetlím, že rád by som pomohol, ale smútok liečiť nevieme. Modelové situácie, ale ľudia volajú záchranku, lebo si často nevedia pomôcť sami.
Medzitým sa však pomoci nemusí dostať človeku, ktorý to naozaj potrebuje...
Áno. Mne je jedno, či mám za službu šesť alebo osem výjazdov. Ale ľudia si neuvedomujú, že ak volajú záchranku neopodstatnene, škodia sami sebe. Lebo dnes to zneužijem ja a o pár ulíc ďalej sa nedostane pomoci človeku, pretože druhá najbližšia sanitka už prišla neskoro. Ďalší raz sa presne takto nemusí dostať pomoci v život ohrozujúcej situácii mne. Ďalšou epizódou sú ľudia, ktorí volajú záchranku, lebo sa im nechce čakať na vyšetrenia.
Ako to myslíte?
Obvodný lekár je v jednom meste, špecialista v inom, vyšetrenia trvajú dlhšie, sú náročnejšie na cestovanie, čas aj peniaze. Ak si zavolajú záchranku a nevieme to vyriešiť na mieste, vezmeme ho na urgentný príjem a tam sa na neho pozrú všetci odborníci. Dostane „full servis“, odporúčania a na druhý deň môže zahájiť liečbu. Aj pre tento dôvod si ľudia volajú záchranku. Sme rozmaznaní, chceme dostať všetko naraz pod jedno strechou a najlepšie hneď. Zdravotníctvo však nie je nákupné stredisko.
