V roku 1992, po rozpade Sovietskeho zväzu, sa v Rusku dostali na verejnosť tieto okolnosti...
Safronova si uctievajú ako hrdinu svojej krajiny, postavili mu pamätník. Pred 15 rokmi som sa stretol s jeho synom. Rozprávali sme sa o jeho otcovi, o mojom otcovi, o tom, ako sme vyrastali, čo vedel o svojom otcovi po tom, čo bol zostrelený. Mal len tri roky, keď mu otec zahynul. Jeho matka sa asi o osem rokov vydala za iného pilota MIGu, jedného z jeho priateľov. Počas rozhovoru mi oznámil, že má pre mňa odkaz od svojej mamy. Pomyslel som si: Bože môj, čo mi teraz povie?! On mi hovorí: „Moja matka chce, aby ste vedeli, že vás neobviňuje zo smrti svojho manžela. Vie, že váš otec plnil rozkazy, jej manžel plnil rozkazy. Nebola to vina vášho otca, že jej manžela zostrelili a zabili vlastní.“
Žiadna nevraživosť, žiadne negatívne pocity medzi našimi rodinami. V decembri 2017 som sa rozhodol v Jekaterinburgu urobiť za týmto bodku. Chcel som položiť kvety k žulovému pamätníku s chvostom zostreleného MIGu. Vyjadriť rodine pilota Safronova, že si vážim ich manžela, ich otca. Kúpil som kyticu červených kvetov, pred vystúpením z auta mi môj ruský sprievodca hovorí: „Pán Powers, neusmievajte sa, keď budete klásť kvety k pomníku.“ Nechápal som. Spýtal som sa, čo tým myslí, prečo sa nemám usmievať? Všade naokolo bolo množstvo fotografov. Vysvetlil mi, že ak sa pri sa pri kladení kvetov usmejem, bude to pre ruský ľud urážka.
„Zachovajte kamennú tvár. Žiadne emócie. A ešte jedna vec - neotočte sa chrbtom k pamätníku,“ radil mi. Spýtal som sa ho, ako mám teda odísť? Povedal: „Kráčajte čelom k pamätníku, pokľaknite, položte kvety, chvíľu rozjímajte, vstaňte, urobte pár krokov dozadu a potom sa otočte, odíďte.“ Poďakoval som mu. Posledná vec, ktorú som chcel urobiť, bolo spôsobiť nový medzinárodný incident.
