Aký mala vzťah Zora s vašou mamou?
Nestretávali sa, videli sa však po čase na mojej svadbe. Stala sa taká vec – Zorka prišla za mojou mamou, podala jej ruku a povedala: „Gratulujem vám, pani doktorka, že ste tak úžasne vychovali syna!“
Ovplyvnila Zora Kolínska vaše rozhodnutie vyštudovať operný spev?
Ja som sa k opernému spevu dostal náhodou. V speváckom súbore Lúčnica zistili, že mám dosť silný hlas. Neskôr ma prijali na Vysokú školu múzických umení. Zorka sa na to spočiatku pozerala dosť skepticky, predsa len, opera bol iný žáner, akému sa venovala ona. Keď som v roku 1989 vyhral konkurz v Československu a prijali ma ako mimoriadneho študenta na celý semester do jednej z najprestížnejších škôl do Viedne, vtedy som v jej očiach akoby stúpol. S úsmevom si spomínam, ako sa mnou občas chválila: On študuje vo Viedni!
Chodievala sa pozrieť na vaše predstavenia?
Chodievala aj s otcom do filharmónie, na koncerty, spieval som na chrámových koncertoch s orchestrom, ktoré organizoval pán Selecký. Veľakrát ma milo prekvapili, že prišli na koncerty, na ktoré som ich ani nepozval. Bola aj kritická, ale aj veľmi pozitívne kritická. V roku 1991 som nastúpil do SND na plný úväzok, to už sme sa potom bavili aj o rôznych dychových a hlasových technikách. Otec si často len tak sadol opodiaľ a s nadšením nás počúval. Ja som si zas od nej dal poradiť s herectvom, veď opera je hudobno-dramatické dielo. Zorka si veľmi vážila operných spevákov, mala k nim úctu. Bohužiaľ, vidíte, aká situácia je dnes v Opere a v Činohre. Operní a činoherní speváci majú veľa spoločného a keby jedna zložka zmizla zo SND, bolo by to veľmi smutné pre celú kultúru obec na Slovensku. Žiaľ, riaditeľ Drlička sa rozhodol znížiť počet členov Opery a mrzí ma, že sa za nás, ktorí sme dostali v SND výpoveď, činoherní herci nepostavili. Neviem, čo sa stalo, že sa obrátili proti nám. Je to z ich strany obrovský podraz, nesmierne nás sklamali.
Keď ste už načali tému prepúšťania v Opere SND... Vy ste zároveň aj zástupca odborov v divadle, ako teda vnímate celú situáciu?
Človek keď si dá päť a päť dokopy, tak zistí, že pán generálny riaditeľ Drlička vyhral konkurz na základe vízie, že zníži počet externých pracovníkov a rozšíri operný súbor. My sme mu tlieskali, boli sme radi. Veď aj ja mám 58 rokov a potrebujem náhradu za seba. Pritom na konzervatóriu a na VŠMU nie je toľko adeptov. Dnes operný spev začína ísť do úzadia, tak sme boli radi. A čuduj sa svete, po roku sa pán riaditeľ otočí a robí presný opak! Myslím si, že pokiaľ toto robí, tak nemá právo zostať na svojom mieste. Lebo naša malá krajina mala množstvo operných velikánov, ale dnes to vyzerá tak, že ak sa pánovi Drličkovi podarí to, čo si vymyslel, tak po opere nezostane ani prach.
Zo strany divadla ide vraj o nepopulárny, ale zato potrebný krok, ktorý má viesť k efektívnejšiemu hospodáreniu. Ale späť k Zore Kolínskej... Po revolúcii podnikala v nábytkárskom biznise. Ako jej to šlo?
Treba uznať, že prvé roky jej to išlo veľmi dobre. Ponúkala kvalitný tovar, dodnes máme doma viac ako tridsaťročnú posteľ z jej predajne. V Dome novinárov mala prenajaté priestory pre firmu Idea Zora. Tam sme sa často stretávali napríklad s Mišom Dočolomanským, s ktorým som neskôr neraz stál na javisku. Robieval si zo mňa žarty a pokrikoval na mňa: „No čo, ty Kolínsky, poď sem!“ (smiech)
