Zora bola označovaná za veľkú dámu, na verejnosti naozaj tak pôsobila. Bola taká aj v súkromí?
Bola! My s otcom sme si občas zanadávali a ona nás za to hrešila. Spomínam si však na príhodu, keď sme boli s otcom v kuchyni a ja som nadával na jedného kolegu: „Otec, vieš čo, to ti je taký k...t!“ Zora prišla do kuchyne a prísne ma napomenula: „Nehnevaj sa, takto sa môžete vyjadrovať len v Slovenskom národnom divadle, tu u nás musíš mať vždy bontón, takto nesmieš rozprávať!“ Zvozila ma pod čiernu zem a odišla preč. Neprešlo hádam ani pol minúty a otec sa ma spýtal, ako sa má istá nemenovaná herečka. Nasledovala scénka ako z komédie. Keď Zora započula meno dotyčnej, vošla do kuchyne a, dáma-nedáma, bontón-nebontón, zavalila: „Hentá? To je taká p..a! Tú mi ani nespomínaj!“ (smiech)
Mimochodom, kto bol v kuchyni viac doma – Zora alebo otec?
Obaja, ale kým Zorka varila skôr tradičné jedlá, otec vymýšľal rôzne špeciality. V 80. rokoch u nás čínske reštaurácie prakticky neboli, len veľmi sporadicky. Otec vyhľadával rôzne recepty, nakúpil ingrediencie a jedlo bolo vždy fantastické! Zorka sa zakaždým pýtala, ako sa to jedlo volá. Otec si vymyslel názov – suo modo, čo v taliančine znamená čosi ako „na svoj spôsob“. Vraví jej: „Toto je čínske suo modo.“ Do toho Zorka: „Ale, čo mi to tu vravíš, minule si varil suo modo a chutilo to úplne inak!“ (smiech)
Nebola Zora v jedle striedma? Lebo po celý život bola štíhla...
Ona 90 percent z roka držala nejakú diétu. Prosila otca: „Nevar nič dobré, lebo držím diétu!“ Lenže prišiel som k nim a otec hneď, že čo budeme robiť. Tak vravím, že poďme niečo dobré uvariť. Keď Zorka prišla z divadla zo skúšky, jedlo už rozvoniavalo po celom dome. Už od dverí sa ponosovala: „Ja už deväť dní držím diétu a teraz ju musím skrz vás porušiť!“ Vynadala nám, a potom si nabrala plný tanier. Ešte prezradím, že Zorka mala rada koreňovicu a keď sme išli do Nižnej Boce, tak sme išli do krčmy a dali si pol deci. Neskôr – mohla mať čosi vyše päťdesiatich rokov – sme na Bocu prestali chodiť lyžovať, lebo Zorka tam strašne padla a udrela sa. Potom už nestála na zjazdových lyžiach, ale kúpili si s otcom bežky – tyrkysové rossignoly. Aj lyžiarsku výstroj museli mať rovnakú, boli ako dvojičky.
Keď ste sa dozvedeli, že Zora je chorá, ako to prežíval otec a napokon aj vy, veď ste s ňou prežili mnoho rokov?
Bolo to ako blesk z jasného neba. Pamätám si, že ešte boli v Nižnej Boci na chate na lyžovačke – Zorka s otcom a môj brat s rodinou. Vrátili sa 1. apríla a 4. apríla sa jej to stalo – herec Matej Landl ju našiel odpadnutú na chate v Senci, keď ju bola skontrolovať. Otca to veľmi zobralo. Od začiatku sme vedeli, o akú diagnózu ide. Moja mama bola kožná lekárka a pracovala na onkológii. Suseda zas bola sestra neurochirurga, ktorý ju operoval. Takže sme mali okamžite presné informácie a od začiatku sme vedeli, že je to zlé.
Dovtedy nič nenaznačovalo, že by bola chorá?
Vôbec nie, tiež som si kládol otázku, že veď nádor jej predsa nemohol narásť zo dňa na deň! Zhovárali sme sa o tom s mojím bratom, ktorý takisto povedal, že si absolútne nič nevšimol.
Stihla však pred smrťou urobiť zásadný životný krok – vydala sa doslova na smrteľnej posteli za vášho otca, čo sa niektorým nepáčilo. Vyčítali vášmu otcovi, že šlo o vypočítavosť z jeho strany, keďže v hre bol slušný majetok.
Z takých rečí som bol prekvapený, pretože musím povedať, že už od 80. rokoch sa všade, kam sme prišli, predstavovali ako manžel a manželka. Ja som ani nepochyboval o tom, že by neboli zobratí. Nevedel som, že to tak nie je. Po celý čas som si myslel, že sú manželia.
