Pravdou však je, že sa brali až po štvrťstoročí a Zora vraj ani nevedela, čo robí, keďže bola po operácii mozgu pod liekmi.
Viete, v prvom rade to bola ich vec. Faktom však je, že sa mali veľmi radi. Ako tínedžer som sa za nich niekedy až hanbil, lebo boli ako malé deti. Otec napríklad volal Zorku Jajuška a ona jeho Gagoško alebo tati – tak ako my s bratom. Takže spochybňovať to, či sa mali radi alebo sa nemali radi... Určite za tých dvadsaťšesť rokov boli aj u nich turbulencie, tak ako vari v každom vzťahu. Mal som však skutočne pocit, akoby sa jeden bez druhého nedokázali ani pohnúť. Mali spoločné záujmy – lyžovačky či turistiku. Spomínam si na jeden moment z nemocnice, keď už Zorka na tom bola zle. Boli sme pri nej s otcom a prišiel Julo Satinský, ktorý sa v tom čase liečil na onkológii na rakovinu hrubého čreva. Vtipkoval a otec mu vraví – vy divadelníci ste takí čudní, robíte si srandu ešte aj zo smrti. Lebo Julo podišiel k posteli, na ktorej ležala Zorka, a hovorí: „Zora, čo sa predbiehaš!?“ O pol roka odišiel na večnosť aj on...
No ale, povedal vám otec niekedy medzi rečou, prečo sa so Zorou neoženil skôr?
To mi nikdy nepovedal, na túto tému sme sa nikdy nerozprávali. Lebo, ako som už vravel, ja som bol presvedčený, že sú manželia. To, že to tak nebolo, som sa dozvedel, až keď to začali vyťahovať médiá po Zorkinej smrti. Neviem, prečo to neurobili skôr, ani to nemám prečo komentovať. Jednoducho to chceli spečatiť. Možno to tak Zorka chcela. Neviem...
Sobášom sa váš otec stal jediným dedičom, keďže nemala deti. Nebolo to jablkom sváru v rodine?
Nemilo ma prekvapilo, keď jej brat Ctibor ohovoril otca v novinách. Pritom Zorka myslela v závete aj naňho aj na sestru Líviu, ktorá pochádzala z druhého manželstva jej otca, keďže Zorka s bratom prišli v detstve o mamu. Tá zahynula pri autonehode, keď mala Zorka osem rokov a jej brat deväť. V závete stálo, že môj otec vyplatí každému zo súrodencov jeden milión korún. Vtedy sa za to dal kúpiť dvojizbový byt v Bratislave. Otec to, samozrejme, splnil. Bol o desať rokov starší od Zorky a jej odchod znášal veľmi ťažko. Uvedomoval si, že ten scenár mal byť úplne opačný. Myslel si, že ho Zorka dochová, a vidíte, stalo sa toto...
So Zorou Kolínskou sa rozlúčilo aj jej domovské divadlo Nová scéna. Vy osobne ste rozlúčku vybavovali. Bolo to dosť príznačné, keďže vy sám ste na doskách tohto divadla účinkovali.
Zorka zomrela v pondelok 17. júna 2002 asi o pol tretej poobede. Prvá, komornejšia rozlúčka so Zorkou bola v stredu v divadle Astorka Korzo ´90 a v piatok bola veľká rozlúčka na Novej scéne. Bol som hrdý, že som sa podieľal na jej organizovaní. Dodnes mám pred sebou obraz, ako Július Satinský hľadí z balkóna na javisko s rakvou...
Miesto posledného odpočinku našla v hrobe neďaleko svojich rodičov.
Pochovali sme ju na letný slnovrat 21. júna 2002 v bratislavskom krematóriu. Bol to posledný pohreb, v podvečer o trištvrte na šesť a vonku 35 stupňov. Z každého, kto tam bol, doslova lialo. Bol to najhorúcejší pohreb, aký som kedy zažil. Hlavou mi prešlo, že Zorka nám tým zanechala odkaz: Mňa si budete pamätať až do konca života!
