A ľudia vám na to skočili?!
Oliver: Boli takí šokovaní, že sa okamžite chytili. Napríklad Števo Skrúcaný volal po revolúcii na národný výbor do viacerých miest, ktoré tam mali sochu Lenina, že ju treba odstrániť. Ale keďže nie sú peniaze na novú bronzovú sochu, bude treba odpíliť karbobrúskou hlavu a namiesto Leninovej hlavy naskrutkovať hlavu Kňažka alebo Budaja! (smiech)
Eňa: Mojím favoritom bol Janko Lehotský ako „prodekan Csongrády“, ktorý volal náhodne vybraným ľuďom z telefónneho zoznamu, ktorí mali nejaký titul, že ho musia podľa nového zákona vrátiť, a ak ho silou-mocou chcú mať, musia si ho znovu urobiť, doštudovať, zvládnuť skúšky a tak... (smiech)
Spomeniete si ešte na úplne prvé vysielanie Humorikonu? Lebo čo je prvé, na to sa nezabúda...
Oliver: Samozrejme, na to sa nedá zabudnúť! V ten deň napadlo v Bratislave vyše metra snehu, mesto bolo úplne paralyzované. Stano Dančiak hovorieval, že malé fiatky naberače nahadzovali na nákladné autá, lebo si ich pod snehom nevšimli! Hosťom prvej časti bol neskorší poslanec za Komunistickú stranu Herman Arvay, ktorý vtedy býval s manželkou v 1-izbovom byte a mal tam dva obrovské hady - pytóny mriežkované. Mal prísť na nakrúcanie aj s nimi. Zavolal mi, že v tom počasí nemôže ísť pešo do rozhlasu, pretože by zamrzli. Ponúkol som sa, že poňho prídem taxíkom. Hady sme strčili do veľkej tašky a vyrazili s ničnetušiacim taxikárom na cestu. Lenže taška sa začala hýbať! Taxikár sa spýtal, že čo to máme, a my že nič, to sme len drgli do kabely. Nezdalo sa mu to. Napokon sme mu prezradili, že tam máme dva pytóny. Skoro vyskočil z auta! (smiech) V rozhlase potom ešte pol roka kolovali klebety, že niekto videl hada v závodnej jedálni alebo vo výťahu...
Eňa: To bola naozaj pamätná nahrávka! Nikdy nezabudnem na výraz tvárí tých divákov, ktorí sedeli v prvom rade, keď sa jeden z tých hadov pomaličky plazil k nim... Ja som neskôr vo výťahu našla kúsok kože z „nášho nemého účinkujúceho“, zrejme sa v tom čase zvliekal. Mala som ju celé roky pripnutú na stene v kancelárii nad svojím pracovným stolom. A vymýšľala som si všelijaké príbehy, odkiaľ ju mám - pre tých, ktorí sa nechali oklamať! (smiech)
Neliezli ste si s ostatnými kolegami do kapusty, keďže v tom čase sa vysielalo viacero humoristických relácií?
Oliver: Nie, lebo sme to dobre premysleli. Napríklad Markovič si pozýval do štúdia známe osobnosti, my s Eňou sme volali neznámych, zato zaujímavých ľudí. Bolo to dobre dramaturgicky vyskladané... Vtedy vychádzal časopis Rozhlas a televízia a na poslednej strane bol rebríček počúvanosti rozhlasových programov. Humorikon sa držal na prvom mieste niekoľko rokov! Bolo to také úspešné, že mnohé prvky Humorikonu (napríklad trojicu humoristov) som neskôr použil pri tvorbe televízneho politického kabaretu Dereš niekedy v roku 1999.
Eňa: Neliezli! A to napriek tomu, že redaktorkou spomínanej Markovičovej Pyramídy som bola ja! Bola to pre mňa naozaj zaujímavá a perfektná škola, pohybovať sa v podstate paralelne v týchto dvoch svetoch, s Oliverom najmä pred mikrofónom, pretože autorsky bol Humorikon jednoznačne jeho „dieťa“, a s Milanom aj nad scenármi, v réžii pri zostrihoch...
Boli ste opojení slávou?
Oliver: Bol som z toho šokovaný, lebo skončiť s programom pred Markovičom, čo bol naozaj veľmi skúsený matador humoru, to bolo čo povedať! Myslím si, že náš úspech spočíval v tom, že to bolo dramaturgicky pestré: humoristi, telefór, rozhovory, scénky (vrátane slávnych monológov Jana Snopka, napríklad o partizánskej jednotke Oklahoma stred, monológy Dedo Mráz, Autobus a ďalšie).
Eňa: Určite nie, ja som dokonca nepatrila a dodnes nepatrím medzi tých, čo sa idú zblázniť z nejakých rebríčkov, prvenstiev, cien a tak! Teraz nemyslím na Olivera... Aj keď?! (smiech) Chcela som len dodať, že napriek tomu, že v tom čase v redakcii zábavy akoby visela rivalita vo vzduchu, vychádzali sme všetci spolu dobre, priateľsky a vedeli sme si navzájom tie úspechy aj dopriať! Čo je v dnešnom slovenskom šoubiznisovom svete už niečo nevídané...
