Humor vám bol blízky odjakživa alebo ste sa k zábavným reláciám dostali náhodou?
Oliver: Čo sa mňa týka, tak už od prvého ročníka strednej školy som pravidelne písal humoristické poviedky a scénky a v sedemnástich som už bol v humoristických kruhoch pomerne známy. Písal som pre rozhlas – pre relácie Banskobystrický sobotník, pre košický Maratón a časopis Roháč. Neskôr som prispieval aj do Markovičových a Štepkových Variácií, čo bola na tie časy moderná relácia. Keď rozhlasové štúdio v Košiciach vyhlásilo literárnu súťaž, zapojil som sa do nej. Bol to pre mňa pomerne rozhodujúci moment. Už si presne nepamätám mená, ale tretie a druhé miesto vtedy získali ostrieľaní redaktori, obaja mali vyše 50 rokov. A potom to prišlo – vyhlásili prvé miesto, a to získal Oliver Andrásy! Keď na pódium vyšiel 18-ročný sopliak, všetci pozerali, čo to má znamenať?! Moje meno síce poznali z rozhlasových relácií, ale nikto nevedel, ako vyzerám. Potom som už písal rôzne rozhlasové pásma a keď boli festivaly rozhlasového humoru a satiry, zakaždým som dačo vyhral. Doteraz mám doma krištáľové vázy za umiestnenie. S Eňou sme boli spolužiaci na vysokej škole, ale ona s humorom nemala nič spoločné. Zaujímala sa viac o film.
Ako ste sa napokon ocitli v rozhlase ako redaktor na plný úväzok?
Oliver: Stano Štepka mal úmysly odísť na voľnú nohu, tak si ma prezieravo vychovával za svojho nástupcu. Posielal ma robiť rozhovory, napríklad aj do trnavského divadla, kde som okrem iných vyspovedal aj Jara Filipa. Po skončení vysokej školy som išiel 1. apríla 1981 na vojenčinu. Zároveň som dostal ponuku, že keď skončím, môžem nastúpiť do rozhlasu. Po roku som sa 31. marca 1982 vrátil z vojny a nič sa nedialo, nikto ma nekontaktoval. Asi tri dni som sedel doma, potom som im zavolal do rozhlasu, či to platí. A na druhej strane sa ozvalo: „Preboha, no konečne sa ozývaš, veď ty si tu už od prvého zamestnaný!“ Tri dni som bral plat zadarmo! (smiech) V rozhlase som zdedil stôl Stana Štepku, čo bolo dosť zaujímavé, lebo som tam v šuplíkoch našiel všelijaké rukopisy, medzi nimi aj rukopisy Milana Lasicu a iné skvosty. V zostave Milan Markovič, Peter Guldan a ja sme robili naďalej Variácie.
Ako vznikla dvojica Andrásy – Vacvalová?
Oliver: Pamätám si, že keď sme mali zápis na vysokú školu, tak sme si s Eňou padli do oka. Hneď v ten večer sme skončili na víne v dnes už neexistujúcej vinárni na Vysokej 44. Rozumeli sme si, ale počas štúdia žurnalistiky sme si išli každý svojou cestou. Ja som vojenčil, potom som nastúpil do rozhlasu, zatiaľ čo Eňa pracovala v časopise Kamarát. Keď sa Milan Markovič rozhodol odísť na voľnú nohu, uvažovalo sa, koho by namiesto neho prijali a ja som odporučil Eňu. Prišla na pohovor a vzali ju. Chvíľu sme robili Variácie v zostave Guldan, Eňa a ja. Ale netrvalo dlho a v rámci rozhlasu vznikla požiadavka robiť nedeľné dopoludnia ako verejné nahrávky.
Eňa: Mňa tu, tuším, ani netreba…?! Zatiaľ však Oliver neklame a má aj lepšiu pamäť, najmä tú faktografickú. A to napriek tomu, že je starší... O 3 mesiace! (smiech) Podstatné pre mňa je, že keby mi vtedy nebol zavolal, či to v tom rozhlase po Milanovi Markovičovi nechcem skúsiť, ktovie, po akej ceste, myslím tým pracovnej, by som sa bola v živote vybrala?!
V roku 1987 sa Variácie rozdelili na štyri nedeľné zábavníky. O priazeň poslucháčov sa striedavo uchádzali Markovičova relácia Pod pyramídou, váš Humorikon, Apropos z dielne moderátorov Števa Skrúcaného, Paľa Juráňa a redaktora Stana Radiča. V roku 1993 sa k zoznamu pridalo Echo.
Pripomeňte čitateľom slávny Humorikon!
Oliver: Koncept Humorikonu nestál len na nás, bolo tam veľa prvkov, ktoré nám veľmi pomáhali. Boli tam traja humoristi (v prvej zostave Stano Radič, Ján Greksa a Zdeno Luknár, neskôr Stana Radiča vystriedal Jano Snopko, pozn. red.), ktorí odpovedali na otázky poslucháčov i prítomných divákov. Mali sme tam skvelú rubriku – Telefór, čo bol akýsi predchodca Skrytej kamery. Známe celebrity telefonovali celkom cudzím ľuďom a strieľali si z nich. Najslávnejší fór bol, keď Maroš Zednikovič telefonoval ľuďom, ktorým svietilo pouličné osvetlenie do bytu, že musia platiť za odobraté svetlo. „Elektrárne, pri telefóne Kelemen, odoberáte nám svetlo z ulice!“ „Čo? Veď my si zaťahujeme roletu!“ „My nemôžeme kontrolovať, či si vy zaťahujete roletu! Keď nezaplatíte, zamurujeme vám okno!“ „A koľko máme zaplatiť?“ „Nie je to veľa, tak 3 000 korún.“ „Čooo?“ (smiech)
