Králi aj prezidenti
Počas služby v čestnej stráži takto vyprevádzal viacerých komunistických predstaviteľov, prezidentov, a napríklad aj afgánskeho kráľa Muhammada Záhira Šáha, ktorý v roku 1970 navštívil Československo. „Bežne sa vtedy vítali len hlavy štátov, ale ak išlo o ruskú návštevu, tak to bolo rozšírené aj na iných politikov. Pred Rusmi sme mali veľký rešpekt. Dávali sme si veľký pozor, aby sme nespravili žiadnu chybu. Bralo by sa to totiž prísnejšie,“ spomína po päťdesiatich rokoch sympatický Cíferčan.
„Veliteľ útvaru stál na tribúne a z diaľky sledoval, či je všetko tip-top. Mali sme biele rukavičky, takže bolo krásne vidieť aj nepatrnú chybičku. Trestom bolo napríklad päť nepovolených vychádzok.“
Kolaps na paráde
Jozef Buberník spomína, že sa bežne stávalo, že niekto na ceremoniáli skolaboval. „Stál som a zrazu vedľa mňa – bác. Nesmel som ani mrknúť! Na také prípady boli pripravení vojaci, ktorí čakali v úzadí, a keď niekto odpadol, dvaja dobehli s nosidlami, zobrali ho preč a tretí nastúpil namiesto neho. V horúcom lete sa stalo, že skolabovali aj viacerí. Chodili sme nielen na letiská, ale aj na výročia klásť vence k pamätníkom – niekedy za jeden deň na viac miest. Stalo sa, že sme začínali napríklad stodvadsiati a pri posledom pamätníku sme už boli len deväťdesiati,“ vysvetľuje a pokračuje: „Počas parády sme sa nesmeli pohnúť, ani keby na nás sadla osa. Buď ma pichne alebo nepichne. Keby som sa pohol, hneď by som mal 21 dní basy!“
Kŕče v rukách
Na to, aby chlapci zvládli bez pohnutia stáť aj niekoľko desiatok minút, mali overené triky. „Jedným z grifov, ktoré sme používali pri dlhom, nehybnom státí, bolo krčiť prstami v topánke, aby nám neprišlo zle,“ prezrádza.
„Aby sa nám nešmýkala ruka po pažbe zbrani, vlhčili sme si rukavičky tak, že sme ich pred nástupom nenápadne cmúľali v mieste medzi palcom a ukazovákom. Lebo keď máte biele rukavičky, je na vrchu bodákov krásne vidieť, či ich držíte presne tam, kde máte. Po istom čase má ruka tendenciu klesať a po čase sa vyskytli v prstoch a v dlaniach kŕče. Horšie to bolo v zime, naslinené rukavičky nám zamŕzali.“
Slobodník alebo poručík?
Úlohou čestnej stráže bolo zúčastniť sa napríklad aj na pohreboch. „Chodili sme do krematória do pražských Strašníc. Vojaci stáli na nádvorí v dvoch radoch. Keď išla rakva do pece, na pokyn veliteľa sme vystrelili tri salvy zo samopalu.“ Keď zomrel dôstojník, chodili veliť dôstojníci - poručík, kapitán alebo major. Ale keď zomrel bežný vojak - slobodník, desiatnik - tak občas poslali veliť aj poddôstojníka.
„Aj mne sa to podarilo – vyfasoval som uniformu poručíka a velil som ceremoniálu. Po skončení sme odpochodovali a – čo vám budem hovoriť – bol som v siedmom nebi! Niesol som sa, ako keby som bol poručík, hoci som bol slobodník. Už aj v autobuse som pozeral na kamaráta vojaka, že čo si ku mne, vojáčku, sadáš?! Bol som pyšný veľký šéf, pochopiteľne, len pokým by som nestretol prvého dôstojníka,“ smeje sa Jozef, ktorý na príbehy z vojenčiny rád spomína aj po rokoch.
