Tento útvar bol síce novo konštituovaný už v roku 1993, po rozdelení Česko-Slovenska a vzniku samostatnej Slovenskej republiky, ale definitívny proces bol ukončený práve rokom 2001, keď sa Pluk čestnej stráže rozdelil na dva funkčné útvary - Čestnú stráž prezidenta SR a Čestnú stráž ozbrojených síl SR.
Tému histórie a súčasnosti Čestnej stráže prezidenta Slovenskej republiky spracoval zaujímavým spôsobom spisovateľ Juraj Hradský, autor knihy Čestná stráž prezidenta Slovenskej republiky - história a súčasnosť. Z celosvetového hľadiska majú dejiny osobnej či telesnej stráže korene už v časoch vytvárania kmeňových spoločenstiev a postupného vzniku starovekých ríš v Mezopotámii, Egypte, Perzii či Indii. Predstavitelia kmeňových zväzov, náčelníci či staršinovia si vyberali na svoju ochranu odvážnych a statočných bojovníkov, čo bolo určujúcim prvkom konštituovania i následných telesných a osobných stráží.
„Dnešné jednotky čestnej stráže majú svoju dávnu históriu a prapočiatky v pôvodných oddieloch telesnej stráže či osobnej stráže, slúžiacej na ochranu vysoko postavených osôb - panovníkov, vojvodcov - a je známa tisícročia. Faraóni, cisári, králi, prezidenti, pápeži, ako aj bohatí a mocní jednotlivci sa po stáročia obklopovali elitnou strážou, ktorá slúžila na ich ochranu a bezpečnosť, ako aj k obrane ich sídiel,“ vysvetľuje Juraj Hradský.
Od Grékov k Napoleonovi
Počiatky histórie telesnej či osobnej stráže môžeme zachytiť v starom Grécku. Alexander Veľký mal k dispozícii elitnú jednotku, osobnú gardu, ktorá sa starala o jeho bezpečnosť. Väčšina mužov v nej patrila pôvodne k prestížnym macedónskym jazdeckým jednotkám. Táto ťažká jazda patrila v tom období medzi najlepšie na svete.
„Grékmi sa inšpirovali napríklad Rimania, ktorí si osvojili myšlienku vytvorenia elitnej osobnej stráže pre svojich vojvodcov a neskôr cisárov. Bola známa pod názvom Prétoriánska garda - stráž, prétoriáni,“ pokračuje spisovateľ a dodáva, že vytváranie osobnej stráže sa neobmedzovalo iba na európsku oblasť.
Podobné jednotky boli zavedené aj vo východnej Ázii. „V Japonsku sa začala už okolo roku 900 n. l. vytvárať osobitná kasta v podobe elitných feudálnych bojovníkov oddaných jednotlivým predstaviteľom japonskej šľachty či neskôr vojenskému vládcovi Japonska šógunovi. Nazývali sa samuraji.“
Podobné elitné jednotky mali k dispozícii aj čínski cisári. Ich štruktúra sa postupne počas výmen vládnucich dynastií menila. Príslušníci osobných ochranných jednotiek patrili medzi elitu a vzhľadom na ich vysoko rešpektovanú úlohu sa postupne stali súčasťou národnej tradície. Svoju gardu mal aj cisár Napoleon I., bola známa pod názvom Stará garda. Boli to veteráni ostrieľaní v bojoch a sprevádzali Napoleona aj v jeho poslednej bitke pri Waterloo (18. jún 1815), v ktorej väčšina z nich padla.
