Zmenili sa debaty s veriacimi (ale aj s neveriacimi), odkedy svet rieši koronavírus? Pýtajú sa ľudia – prečo toto Boh dopustil? Čo im v takom prípade odpoviete?
Je zaujímavé, že stále, keď nám tečie do topánok, spomenieme si na Boha. Ale on nie je automat, z ktorého nám po vhodení modlitbičky vypadne zdravie, šťastie, pokoj svätý. Boh je priateľ, s ktorým ho môžeme zvládnuť. S ktorým na naň nezostaneme sami. A to je dôležitejšie, ako mať bezstarostný a bezproblémový život. Človek, ktorý túži po niečom takom, je naivný utopista, ktorý sám seba odsudzuje k doživotnej nespokojnosti.
V období Sviatku všetkých svätých a Dušičiek bývajú ľudia akoby viac vnímaví, citliví, smútok môže prejsť až do depresie – zvlášť v týchto časoch. Dá sa vierou predísť chmúrnym úvahám, ktoré človeka môžu zasiahnuť tak, že to ohrozí jeho zdravie?
Najlepším liekom na smútok a depresiu sú vzťahy. Nie je nič horšie, ako keď človek zostane v živote a na život sám. Osamotenie je choroba dnešného sveta. Oveľa horšia ako koronavírus. Byť zdravý si vyžaduje dôležitý predpoklad. Uzdraviť najprv naše vzťahy.
Vraví sa, že viera uzdravuje. Má viera v Boha naozaj takú silu, že môže zásadne ovplyvniť zdravotný stav človeka?
Viera spolu s nádejou a láskou majú takú moc. Sú to tri sestry, ktoré patria do nášho života. A my by sme na ne nemali zabúdať.
Poznáte konkrétny prípad, keď sa nevyliečiteľne chorý človek vďaka viere uzdravil? Že sa stal zázrak?
Vieru nepotrebujeme, len keď sme nevyliečiteľne chorí. Oveľa viac ju potrebuje zdravý človek. Viera nie je zázračná formulka. Štvrtý oriešok, ktorý zabudla rozbaliť Popoluška. Viera je podstata nášho života. A bytia. Nepoznám neveriaceho človeka. Pokiaľ veríme v seba, vo svojich drahých, potenciálne sa otvárame aj tomu, čo nás presahuje. Čomu máme tendenciu dávať najrôznejšie mená. Vieru môžeme spojiť s náboženstvom. A nemusíme. Nebude menšou. Ani väčšou. Viera je podstata, ktorá nepotrebuje viac, ako má.
