Máte skúsenosť, že ak príde choroba, chorý sa obracia k Bohu, hoci kým bol zdravý, bol ateista?
Áno, každý človek v hraničnej situácii je viac otvorený tomu, čo ho presahuje.
Na cintorínoch vládne počas týchto dní ruch – ku hrobom prichádzajú aj tí, ktorí si možno za celý rok nenašli čas. Zvlášť v týchto pandemických časoch sa mnohí z rôznych príčin k hrobom ani nedostanú. Stačí, ak napríklad zapália sviečku doma – trebárs pri fotografii svojho blízkeho? Je to dostatočná náhrada z pohľadu viery?
Viera má toľko podôb, koľko je ľudí na svete. Snažiť sa jej nasadiť opraty znamená urobiť z nej otroka. Nie je nič horšie pre človeka ako otrocká viera.
Pri hroboch ľudia obyčajne v tichosti spomínajú. Je toto ponorenie sa do ticha aj istou osobnou duševnou spoveďou, rozhovorom s Bohom?
Ticho je najdokonalejšou zo všetkých modlitieb. Nábožný človek by nemal byť „neurotik“, ktorý si myslí, že množstvo slov je tým najlepším prejavom jeho zbožnosti. Že Boha treba nimi prekričať. Poznáme naučené modlitby. Sú dôležité. Zvlášť v spoločenstve. Potom sú modlitby, v ktorých voláme Boha po mene. Modlíme sa nie prostredníctvom nejakej básničky alebo scenára, ale tak, ako to cítime. Jednej pani som sa raz pri spovedi opýtal: „Kedy ste naposledy poslali Boha do hája?“ „Ach, to som nikdy neurobila. To by bol predsa hriech.“ „Nie. Vo vašom prípade by to bol prejav vzťahu.“ Pozrime sa na zaľúbencov. Nepotrebujú slová. Aj manželia si obyčajne najviac povedia bez nich. Ani s Bohom by sme nemali hovoriť len prostredníctvom naučených scenárov. Medzi sebou to tak nerobíme. Prišlo by nám to divné. Je zaujímavé, že pri ňom nám to zvláštne nepripadá.
Ako kňaz vediete rozhovory nielen s veriacimi. Sú ľudia, ktorí chodia do kostola tými, ktorí ľahšie znášajú pandémiu? Pomôže človeku modlitba?
Modlitba je rozhovor. Príležitosť zabudnúť na seba a svoje ego. Otvoriť sa tomu druhému. Vrátane Boha. Modlitba je pre mňa terapia.
O čom najčastejšie sú rozhovory, ktoré vediete s Bohom?
Najviac zo všetkého mu ďakujem. Čím som starší, tým viac si uvedomujem, že je toho v živote viac, za čo môžem ďakovať, než o čo by som ho mal prosiť. A potom sa spolu hádame. Často. Odporúčam to aj manželom. Občas je v manželstve terapeutické, ak má podobu manželstva „po taliansky“. Tí dvaja si uvedomia, že majú vzťah. Len s niekým, s kým mám vzťah, sa pohádam. Ak vás mám „na háku“, nebudem sa s vami hádať. Keď to v manželstve príležitostne neiskrí, niečo nie je v poriadku.
Odpustenie človeka človeku prináša úľavu, odpustenie v zmysle náboženskom je pre veriacich vnímané oveľa silnejšie. Je dôležité odpúšťať?
Odpustiť, to je ako vyrásť. A ešte čosi. O čom sa nehovorí, čo sa len cíti. Zo srdca, z očí, potichu. Mlčky. Človek, ktorý má potrebu o odpustení mnoho hovoriť, málo odpúšťa. Odpustenie je dar. V prvom rade pre odpúšťajúceho. Mám rád prirovnanie českého herca Jaroslava Dušeka o tom, ako si chodíme minimálne raz, dvakrát za deň „odpustiť“ na toaletu. Inak by nám nebolo dobre. Mali by sme problémy. Úplne rovnaké spôsobuje aj (ne)odpustenie, na ktoré sa ma pýtate.
Neraz sa stáva, najmä počas sviatkov, že niekto ukradne ozdobu z hrobu. Aj zlodejovi máme odpustiť? A ako – mávnuť nad tým rukou a ísť kúpiť nové ozdoby?
Ja, čo nemám potrebu chodiť zapaľovať sviečky na hroby, ani tam nosiť všakovaké čačky-mačky, nemám ani tento druh problému. Keby som to robil a niekto by mi ukradol sviečku alebo chryzantémy, asi by som sa pousmial a povedal si: „Vďaka, priateľu, nemusím ísť po Dušičkách upratovať.“
