Rozprávali sme sa tesne po bratislavskej premiére a zhodli sme sa na tom, že takéto vtipné a veselé predstavenie sa priam pýta na scénu dnes, keď nie je veľa dôvodov na úsmev. Pochopiteľne, tém na rozhovor bolo oveľa viac. Napokon, veď čítajte...
Žijeme ťažkú dobu, myslíte si, že divadlo a zvlášť komédia, môže vniesť do života ľudí aspoň trochu pekného?
Práve preto je to potrebné, lebo ľudia zažívajú veľa smútku a veľa osobných tragédií. Je dôležité, aby sme ponúkli divákom predstavenie, kde sa uvoľnia, kde zabudnú na každodenné problémy. Komédiu sme už hrali v minulosti a teraz sme ju zahrali po mnohých rokoch. No vtedy to bolo v inej zostave. Hrala som v tom čase postavu, ktorú teraz stvárňuje Zuzana Fialová (Jane) a moju súčasnú postavu (Mercia) hrala Kamila Magálová. Rolu Romana Poláčika (Walter) hral Emil Horváth. Je to roztomilá komédia, ktorá dáva veľké príležitosti pre všetkých troch hercov, čo je veľmi dôležité.
Môžete porovnať, v čom sa predstavenie vtedy a dnes líši?
Všetko má svoj čas. Emil bol živelný, na vrchole svojich síl. Je veľmi dobrý komediálny herec, takže sme si to užívali s ním aj s Kamilou. Ale veľmi sa teším, že to teraz hrá maliara Waltera Roman Poláčik, pretože dnes je iná situácia. Vtedy keď sme hrali skvelé pondelkové inscenácie, ľudia videli herca v rôznych polohách. Dnes vidia Romana v nejakom seriáli, kde – nebudeme si hovoriť – veľmi často za tým nie je hlbší obsah a nie je na čom herecky vyrásť. Som veľmi šťastná, že ľudia aj vďaka tomuto predstaveniu spoznajú Romana aj po celom Slovensku a nebudú ho už škatuľkovať. Uvidia, aký poklad v ňom máme v Slovenskom národnom divadle, lebo máme herca, ktorý vie zahrať všetko – od komédie po tragédiu. Je mimoriadne pracovitý, profesionálny mladý kolega.
Stretli ste sa aj vy s tým, že vás v začiatkoch hereckej kariéry škatuľkovali?
Nie, vtedy to tak nebolo. Hrala som všetky tituly, ktoré sa skúšali počas sezóny. Mala som štyri premiéry ročne, hrala som všetko – od naiviek až po ťažšie psychologické postavy. Postupne som sa dostávala k nádherným veľkým dramatickým postavám. To som pretkávala ešte inscenáciami, kde som dostávala naozaj fantastické príležitosti. Tým, že sa v súčasnosti nespracúvajú veľké, kvalitné témy, ale je to len povrchný seriálik, ktorý tak nejako plynie, role sú obsadzované len typovo. Navyše tie témy – dnes je všetko len o mladých. Cieľovou skupinou sú buď nezamestnaní, alebo deti, prípadne ľudia, ktorí majú čas pozerať televíziu večer o siedmej alebo o ôsmej... Televízne publikum sa rapídne zmenilo. Voľakedy sme mali ambíciu aj edukovať diváka. Boli to fantastické texty – Dostojevskij, Čechov, alebo kvalitná americká literatúra - Theodore Dreiser a iní. Národ sa edukoval tým, že dostal tému sprostredkovane dobre spracovanú, s dobrými hereckými výkonmi. Dnes nič také nejestvuje. Potom je možné, že herci sú obsadzovaní iba ako typ, ktorý sa hodí do nejakej roličky, ale nepracuje sa s ním, aby sa vyvíjal a aby niekam dospel.
Nie je to smutné a možno aj demotivujúce, keď vidíte kolegu v televíznej úlohe, v ktorej nemá čo ukázať?
Ja som dospela do štádia, že sa na tieto veci nepozerám, sledujem iba kvalitnú tvorbu na iných streamovacích službách. Momentálne napríklad na Netflixe hrajú všetky svetové hviezdy a sú veľmi šťastné za to, že tam môžu hrať. Tým, že je to širokospektrálne, dostanú sa k tomu všetci ľudia. Navyše tam hrajú fantastickí filmoví herci, ktorí síce hrajú aj v seriáli, ale v kvalitnej produkcii. Aj preto som rada, že je tu divadlo, hodnotné predstavenia, kde môžu herci ukázať svoje skutočné kvality, a nielen veľké svaly...
Vraví sa, že je ťažšie rozosmiať diváka, než ho rozplakať. Ktorý žáner je vám bližší?
Chvalabohu za to, že môžem hrať aj v komédii, aj v dramatickom diele. Páči sa mi práve tá rôznorodosť. Preto som rada, že som aj v Národnom divadle, ktoré ponúka široký repertoár a nie ako napríklad tí nešťastníci na Broadwayi, kde ponúkajú dva roky jeden muzikál a hrajú ho každý deň okrem pondelka. To by som si asi netrúfla. Myslím, že by ma to prestalo baviť, nemala by som motiváciu. Takto môžem hrať a dokázať, že viem zahrať aj dramatickú rolu, tragickú postavu, a zároveň sa pobaviť na nejakej komédii.
V minulosti mladší herci vzhliadali k starším kolegom, učili sa od nich. Nosí sa to aj dnes? Prichádzajú za vami mladší herci, herečky, aby vás požiadali o radu?
(úsmev) To nie je o tom, či sa to nosí, alebo nenosí. Vtedy, keď sme boli my mladí, tak kolegovia, ktorí mali štyridsať rokov, boli už tzv. bardi. Mali sme voči nim úctu, boli pre nás obrovskou autoritou. Doslova sme stáli v kúte a niekedy sme si ani netrúfli s nimi komunikovať na takej úrovni, ako sa komunikuje dnes. Ale chvalabohu za to, že dnes je tá úroveň komunikácie úplne iná, že sme si rovnocenní. Pretože ak si chce divadlo udržať úroveň, je veľmi potrebné, aby aj mladý kolega vedel povedať výhradu staršiemu hercovi, aby sa dokázali na veci dohodnúť. Myslím si, že najväčší problém môže vzniknúť vtedy, ak si niekto myslí, že má výhradné postavenie a že má patent na rozum. Lebo ten nemá nikto.
