Všimla som si, že súčasťou predstavenia Zahráte mi manžela? je aj vaša fotografia s Brankom, ktorá visí na stene v divadelnej obývačke. Koho to bol nápad použiť ako svadobný obraz v predstavení vašu spoločnú fotku?
Pán režisér Vajdička mi zavolal: Zdena, nemáš náhodou svadobnú fotografiu? Sľúbila som mu, že nejakú pohľadám. Samozrejme, nie je to svadobná fotografia, ale je to snímok z plesu. Branko o tom ani nevedel... (smiech) Ale tým, že Branko robí v predstavení hudbu, je tam podpísaný.
Takže nenamietal...
(úsmev) Nenamietal, stále si hovoril, že ten obraz je od hľadiska tak ďaleko, navyše tam má ešte čierne vlasy, že ho nikto nespozná. Ale pristane mu tá šedivá...
Ako vnímate to, že kultúra je na tom aktuálne dosť biedne?
Kultúra bola na tom vždy biedne. Istým spôsobom kultúra prekvitala, keď tu boli komunisti a vedeli, že ľuďom treba dať chlieb a hry. Bola to taktika. Ale boli sme na tom vždy biedne, herectvo je najdrahší koníček, aký človek môže mať. Byť zamestnaný v divadle a poberať plat za to, čo tam robíte, je zle zaplatený koníček. Ale keď to milujete a neviete nič iné robiť... Som človek, ktorý nevie nič okrem toho, že viem hrať divadlo a viem dobre variť. Je katastrofa, že nielen to, že kultúra bola vždy takzvaná nadstavba, na všetko je potrebné dať peniaze, k tomu katastrofa v podobe epidémie. Takže sme už úplne na konci záujmu, veď kto potrebuje nejakú kultúru, keď nám zomierajú ľudia, lebo nemajú kyslík?! Na druhej strane, je strašne smutné, ak si naši vládni predstavitelia myslia, že bez kultúry môže národ prežiť! Nemôže prežiť.
Čo s tým môže spoločnosť, ale aj samotní umelci urobiť?
Ak chceme hovoriť o nejakom odkaze, o národnom povedomí – cez čo o tom môžeme hovoriť? Len cez kultúru a školstvo. Takže je veľmi potrebné financovať kultúru. Vkladám veľké nádeje do nášho riaditeľa SND, Mateja Drličku, pretože je to absolútna jednotka, človek, ktorý vie o kultúre všetko. Je vyštudovaný muzikant, celý život sa pohybuje v oblasti kultúry. Okrem iného vymyslel nádherný letný koncert Viva musica!, ktorý obrodzuje Bratislavu a robí z nej mesto, do ktorého sa oplatí prísť na tie nádherné koncerty. Má vkus, eleganciu, kultivovaný prejav... Pevne verím, že dostane to, o čo ako umelci žiadame. A nežiadame veľa. Dnes sa vyhadzujú peniaze na kadečo, skutočne neviem, na čo sa tu tvárime... Je veľmi dôležité vedieť, že toto je to, čo potrebuje národ, aby zostal národom. Vykrikujeme, že sa odtrhneme od Európskej únie, hovoríme o svojbytnosti, o národnom povedomí, ale cez čo to chceme robiť, keď nie cez kultúru?
Nie je to tak dávno, keď umelci kričali z tribún v mene spravodlivosti, zmien k lepšiemu, upozorňovali na to, že je tu aj kultúra... Dnes, akoby stratili paru.
To je trošku naivný pohľad. Čo môžeme spraviť? My nemôžeme spraviť to, že postavíme náklaďáky a zastavíme diaľnicu. Nemôžeme ísť pred parlament. Momentálne je situácia, kedy sú ľudia ešte aj naladení istým spôsobom proti nám. Sociálne siete spôsobili, že každý primitív si otvorí ústa na ktoréhokoľvek herca, nemá v úcte nikoho – môže mať aj 80 rokov. Je nezmysel ísť niekam niečo vyhlasovať, niečo podpisovať. My s tým nič nezmôžeme. To je na pani ministerke Milanovej, aby bojovala za svoj rezort, za divadlo a my zatiaľ môžeme robiť to, čo je v našej moci, a aj bez tých príšerných pár miliónov, ktoré jednoducho zmiznú inak do luftu hocikde, v hocijakom rezorte. Stále robíme, hráme aj v obmedzenej kapacite. Snažíme sa, aby divadlo bolo stále naplnené, pokiaľ je to možné... Lebo čo budeme iné robiť? Veď všetko sa nakoniec obráti proti nám. Budeme štrajkovať a ľudia, ktorí si kúpili lístky do divadla, čo povedia? Že sme darmožráči, ktorí si idú kvôli svojím platom manifestovať? Nie, našou povinnosťou je hrať pre diváka. A keď ich tam bude päťdesiat, tak budeme hrať pre päťdesiatich.
Počas pandémie sa stalo novinkou sledovanie divadelných predstavení vo virtuálnom priestore. Herci hrajú pred prázdnym hľadiskom, diváci predstavenie sledujú cez internet. Fandíte tomu?
Ja osobne som nehrala v takomto streamovom predstavení. Ale mali sme veľmi dobré ohlasy na túto formu. Ľudia nám písali, ďakovali. Cítili sme podporu zo strany tých, ktorí majú radi divadlo. Je dôležité, aby divadlo nezmizlo zo zemského povrchu. Lebo ako vravím – seriály išli ďalej, televízia fičala, a divadlo, ktoré bolo zatvorené, chvalabohu, hralo aspoň touto formou.
Dnes je spoločnosť rozpoltená pre mnohé témy. Čo robíte pre svoje duševné zdravie, aby ste zvládli ponurú atmosféru?
Priznám sa, že nečítam žiadne príspevky na sociálnych sieťach. Nič z toho si nevšímam. Keby som to mala čítať, keby som si z toho mala robiť problém, tak by som asi úplne odišla od toho, aby som robila divadlo, aby som sa nejakým spôsobom angažovala. Zato sledujem všetky správy, lebo chcem byť zorientovaná v tom, v akej spoločnosti žijem, v tom, aký je stav v republike, kto nám dáva rozumy, aj kto nám čo kazí a kto nám čo prikazuje. Lebo keď sa chce človek k niečomu vyjadriť, musí vedieť k čomu a ako. To je moja občianska povinnosť.
