Mávate aj dnes trému pred premiérou?
Musím sa priznať, že pred každou premiérou mám štrnásť dní nespavosti. Text mi „šrumluje“ v hlave, mám neistoty... Som veľmi vďačná za to, keď sa s kolegami vzájomne dohodneme, podporíme sa, povieme si na skúškach alebo v zákulisí sami dvaja, čo by sme chceli dosiahnuť, čo by sme chceli divákovi povedať a že je to vzájomná výmena názorov.
Máte nejaký grif na to, ako spracovať trému?
Nemám na to grif, mám však základné pravidlo: vedieť dokonale text je background. Bez toho sa to nedá. Potom som absolútne dochvíľna, nenávidím nepresnosť, plytvanie mojím časom aj časom mojich kolegov. A to že nemôžem spať? To je asi tým, že čím som staršia, tým mám väčšiu mieru zodpovednosti. Neviem si predstaviť, že by som išla na javisko s tým, že však nejako to dáme, niečo si vymyslíme, zaimprovizujeme. To je najväčší nezmysel. Ako 25-ročná som účinkovala s Julom Satinským a s Milanom Lasicom v predstavení Ktosi je za dverami. V jednom výstupe sa ma Julo spýtal: A keď sa sprchujete, ste nahá? Všetci si mysleli, že je to improvizácia. Ale ja som chodila štrnásť dní na skúšky k Julovi domov, vypili sme všetci traja hektolitre kávy a Milan s Julom to so mnou – s mladou neskúsenou herečkou – skúšali, aby to vyzeralo ako improvizácia! Aby boli diváci presvedčení, že sa naozaj hanbím, že sa pýrim... Všetko, čo musí byť fór, čo musí byť pointa, musí byť dokonale naskúšané.
Dokážete prijať bez toho, že by sa vás to akokoľvek dotklo, ak vás niekto z kolegov kritizuje?
Kritiku prijímam, lebo tvorba je o tom. To nie je niečo, čo je dané. Nemá mierku, pravidlá, ani čísla, nemá vysoké „cé“, to je proste tvorba. Musí to byť aj o chémii medzi dvomi ľuďmi. Takže postoj: ja mám pravdu a ten druhý nech sa mi prispôsobí, je absolútny nezmysel. Je to o vzájomnej dohode. Aby to vyšlo, musíme sa vzájomne dohodnúť a musí to zafungovať.
Odmietli ste niekedy rolu len preto, že vám niekto „chemicky“ nesedel?
Áno. Odmietla som aj zopár režisérov a myslím si, že je to veľmi dôležité pre človeka. Je nezmysel týrať sa navzájom, nechať sa ponižovať. Keby som mala robiť s režisérom, ktorý podľa mňa nemá to, čo má mať režisér, nie je istým spôsobom „nado mnou“, ale mám pocit, že som múdrejšia ako on, tak s ním radšej nebudem robiť.
Rada sa učíte od profesionálov...
Samozrejme, tak to má byť! Človek musí mať istým spôsobom stále pocit, že vedľa vás je autorita, ktorá vás vedie. Pretože potom sa to vymkne z rúk a ísť ako herečka proti sebe, to je pre diváka nulový výsledok.
V predstavení Zahráte mi manžela? sa dostávate do prekérnej situácie – samozrejme divadelnej, keď sa ocitáte v manželskom trojuholníku. Stalo sa vám čosi podobné v reálnom živote?
Človek žije život, život sa vyvíja a prichádzajú situácie, ktoré treba riešiť. Aj ja som odišla z manželstva, rozhodla som sa žiť s Brankom. Boli to neľahké situácie, hlavne preto, že medzi nami je obrovský vekový rozdiel – 17 rokov. Všetci si mysleli, že je to buď ziskuchtivé z jeho strany, alebo z mojej strany... Neviem, ako si to predstavovali. No a tento mesiac sme úspešne zavŕšili 28. rok spoločného života. Takže si myslím, že chémia fungovala, vzájomný rešpekt funguje dodnes, čo je veľmi dôležité. Myslím si totiž, že partnerstvo vydrží nie na základe toho, že tí dvaja sú rovesníci alebo manžel je o dva roky starší. Vydrží na základe toho, že máte úctu voči tomu druhému, voči tomu, čo robí, že si ho vážite. Pretože v živote naozaj bývajú situácie, že ideme do seba. Aj u nás, tak ako všade, vznikajú konflikty. Ale dôležité je vedieť, že toto je človek, s ktorým chcem byť a vážim si ho.
Ako dlho u vás trvá konflikt? Prípadne, ako dlho trvá ticho po konflikte?
U nás ticho nie je. Sme, chvalabohu, povahy, že nenávidíme ticho. Neviem si predstaviť, že by sme mali tichú domácnosť. Vykričíme sa, ale nejdeme spať, aby sme boli rozhádaní.
