Je aj dnes dostatok času a priestoru na stretávania a debaty kolegov? Nie je táto rýchla doba nežičlivá pre vzťahy?
Odpoviem vám trochu inak: Dávnejšie som robil hrebeňovku v Nízkych Tatrách. Zbehol som na Staré hory a čakal som na autobus. Zrazu prichádzal oproti mne pastier, pozeral sa na mňa z druhej strany cesty a hovorí: „Kto si ty? Čo robíš?“ Nerád hovorím o tom, kto som, tak som len prehodil čosi v tom zmysle, že chodím do práce.
On na to: „A čo robíš potom?“ „Potom prídem domov, najem sa, pripravím sa na druhý deň do práce a ráno vstanem a idem zas do práce...“ Pastier sa na mňa pozrel a opýtal sa ma: „A kedy rozmýšľaš?“ Zostal som v rozpakoch. Nastalo ticho.
Do toho som sa ho spýtal: „A vy sa kam uberáte, strýko?“ Usmial sa povedal: „Ja idem tam, pod horu, podumať...“ Uvedomil som si, že my v tej ambicióznosti, ktorá nás stále kamsi ženie, v pude sebazáchovy či v túžbe prehlušiť podstatu a nechcieť sa jej dotknúť, zabúdame dumať. Viete, často sa ľudia v tejto dobe pýtajú, že ako ťa pandémia korony poznamenala...
Čo im odpoviete?
Poznamenala ma tak, že zrazu človek zistil, že má viac času pre seba. Odporučil som to kamarátovi. Hovorím: Vieš, je korona, máš čas, tak skús sa dostať k sebe! Pozrel na mňa, rozišli sme sa a o dva dni mi hovorí: „Ty, počúvaj, to teda bola rada - spoznávať seba! Som z toho na koronu!“ (smiech)
V predstavení Starí majstri hovoríte: Obaja starneme, každý iným spôsobom. Jeden blbne a druhý tiež... Ako v skutočnosti starnete? Ako blbnete? A ako sa blbnutie prelína v tom vašom starnutí? Tým nechcem povedať, že ste starý!
A ja že blbý! (smiech)
Prepáčte...
...Ale čo, som starý a som aj blbý. V rámci staroby blbnem asi ozaj nebezpečným spôsobom, tým, že sa snažím vrátiť k sebe. Lebo celý môj aktívny život bol do značnej miery odtlačením seba od mojej životnej aktivity. Nie vždy som v tých aktivitách dostatočne zapájal seba samého. Neviem, či je to zrozumiteľné...
Jednoduchšie povedané – nemysleli ste viac na seba?
(zamyslí sa) Hoci, keď to teraz hovorím, uvedomujem si, že to nie je celkom tak pravda, lebo ja som herec toho typu, že potrebujem preľnúť tú životnú skúsenosť dramatického hrdinu – napríklad Hamleta – so svojou životnou skúsenosťou. Keď ma Ofélia zradí, tak musím čerpať zo svojej osobnej skúsenosti, keď ma niekto zradil.
Nie som herec demonštrujúci, že takto vyzerá človek, keď je zradený. Ja tam radšej použijem princíp psychologického realizmu - že takto si myslím, že musel vyzerať Hamlet, keď ho Ofélia zradila. Lebo ja tak vyzerám, keď ma niekto zradí. Svoju osobnú skúsenosť sa snažím vpasovať do osobnosti dramatického hrdinu. Mne to ako hercovi pomáha, lebo je to vlastne určitý druh spovede.
Priznávam sa k svojim ťažkým či radostným chvíľkam v živote, k svojim zážitkom a konfrontujem to cez dramatického hrdinu s divákom. A živím v sebe nádej, že to majú ľudia radi, lebo cítia, že to nie je len demonštrácia stavu.
