Evidentne sa vás to veľmi dotklo a úprimne rozhorčilo...
Nehnevajte sa - ako sa môžem baviť o štátnom pohrebe, keď som si akosi nevšimol, že tá inštitúcia toho človeka, o ktorého štátnom pohrebe práve debatujem, je vyžobraná?! Od Milana je elegantné, že to nespomenul.
Nebol pritom jediný, kto pýtal dotácie. Koniec koncov, umenie sa ocitlo na konci chvosta pomoci. Ak sa vôbec na tom chvoste udržalo, obávam sa, či za tým chvostom neuteká...
Pozrite sa, sedíme práve v inštitúcii (SND, pozn. red.), kde tiež generálny riaditeľ chodí a každý mesiac vyžobre na mesačné platy zamestnancov Slovenského národného divadla. A aby som vám dal ešte silnejší argument: Koľko sa spievalo o Ladislavovi Chudíkovi († 91), aký je hrdina národa?
A on skutočne bol! No keď prišiel ku mne posledne na návštevu, tak ja som zaňho doplatil taxík, lebo nemal. Vidíte... Je mi teda smiešne, ak sa debatuje o štátnom pohrebe jedného či druhého... Jednému musíte zaplatiť taxík, druhý chodí od dverí k dverám a ešte týždeň pred smrťou žobre. V piatok večer, keď sme dohrali Starých majstrov, v bufete Štúdia L+S poďakoval za dar, aby tá inštitúcia mala akú-takú pravdepodobnosť svojho pokračovania.
Ako bral neochotu štátu pomôcť divadlu taký umelec, akým Milan Lasica nesporne bol, ktorého dielo si vážia aj vo svete?
To, že Milan o tom nehovoril, je pre mňa neobyčajne silným dôkazom jeho zmyslu pre eleganciu. Isteže, hovoril o tom na patričných miestach, že by sa patrilo keby... Nuž ale, keď vám raz-dvakrát naznačia, že otravujete? Kým ešte nie ste mŕtvy, tak asi ešte nie ste zaujímavý a nie ste témou na štátny pohreb.
Ale Milan sa nesťažoval, robil všetko pre to, aby to divadlo akú-takú pravdepodobnosť prežitia malo. Hovorím o tom, lebo ma tak irituje, rozčuľuje tento hraný záujem ľudí, čo možno Milana v živote ani na javisku nevideli! Teraz sa ideme tváriť, ako ho ideme oceniť?! Veď ho mohli oceňovať desiatky rokov a nemusel sa ponižovať.
Ale on sa ponižoval elegantne, lebo vedel, že sa ponižuje pre vznešenú vec. A keď sa ponižujete pre vznešenú vec, tak to za ponižovanie nepovažujete. Je to poníženie niekoho iného. Nuž ale, nechcem skĺznuť do politizovania...
Tak sa poďme rozprávať o vašom priateľstve s Milanom Lasicom, o vzťahoch medzi hercami v divadle. Zmenilo sa čosi za posledné desaťročia?
Stretávanie sa s priateľmi „len tak“ je jedno z najcennejších vôbec. Celé Divadlo na Korze fungovalo tak, že sme sa stretávali a rozprávali „len tak“, napríklad o veci, ktorú sme išli inscenovať. V knižke Martin Huba, ktorú napísala teatrologička Ľubica Krénová, hovorím o tom, že čaro toho bolo, že sme mali veľmi veľa narozprávané. Skúšali sme pri káve, išlo síce o Čechova alebo Becketta, ale vlastne sme sa „len tak“ stretli.
Inscenácie vznikali vlastne z dvojmesačného „dramaturgického rozboru“, keď sme kecali, kecali a kecali... Lebo vtedy sa dotýkaš svojho života, keď hovoríš „len tak“. Keď je dosť priestoru na to hovorenie „len tak“. Keď to nie je naprogramované, tak podstata toho je veľmi pravdivá, o vás vypovedajúca.
