Nie je to niekedy zbytočné sebatrýznenie, keď vyťahujete staré zrady?
Divili by ste sa, Sigmund Freud hovorí, že zbavíš sa len toho, k čomu sa priznáš. Ak dusíš v sebe traumu a nie si ochotný sa priznať, tak si v problémoch. Pritom sa stačí priznať sebe samému.
Máte pravdu, že priznávať sa k nepríjemným veciam môže byť nepríjemné. Ale je to oslobodzujúce. Umenie herectva je v tom, že aj pri stej repríze si musíte navodiť stav, že je to prvýkrát.
Stále ste mi neodpovedali na otázku o blbnutí...
Ak ťa stav, že sa dostávaš k sebe, vyčerpáva, ak ti spôsobuje duševný nekomfort – tak to je blbnutie! Prečo to robíš, keď ti to robí zle?! Opakujem, že som vyznávačom Freudovej teórie, že keď sa papreš v tých svojich nepríjemnostiach, keď sa k nim priznávaš, tak sa ich súčasne zbavuješ. Lebo dusiť ich v sebe je tiež nekomfortné.
Chodiť zablokovaný s príliš mnohými „konzervami“ je niekedy namáhavejšie, ako občas pri niektorej tú paru vypustiť. V tom považujem metódu, ktorú mám rád, za požehnanú. Vlastne z titulu profesie sa musíš zbavovať svojich pretlakov, tajomstiev. A to je istý druh blbnutia. Lebo blbnutie môže byť celkom konštruktívna činnosť.
Na začiatku ste hovorili o elegancii Milana Lasicu. Musím podotknúť, že v tomto ste si boli vždy podobní – aj vás majú ľudia zaškatuľkovaného ako seriózneho elegána. Nepôsobíte veľmi ako ten, čo zvykne blbnúť. Ale asi sa mýlim...
(úsmev) To je také zvláštne, ja totiž nie som typ, ktorý si naprogramuje, že teraz si zablbnem. Kráčam životom, a keď nastane situácia, že si každý myslí, že zareaguješ nejako, a tebe je milé zareagovať opačne, tak tomu sa ja nebránim. Nemyslím si, že som až taký suchár! (smiech) So mnou sa dá celkom milo skákať cez kaluže.
Začali sme tým, že ste v piatok 16. júla odohrali predstavenie Starí majstri, ktoré sa celé odohráva v šatni. V šatni sa človek vyzlieka, prezlieka. V tej divadelnej je čas aj na odhalenie súkromia. Už ste hovorili o tom, že ste s Milanom Lasicom debatovali o témach, nazvime to, duchovného rázu. Viedli ste aj celkom triviálne debaty?
V piatok ma privítal tým, že Maťo, ja som mal teraz voľno, bol som na chate a prečítal som tvoju knihu od A po zet. Neobyčajne ma to potešilo, lebo viem, ako je to s monografiami – človek ju daruje, ale nedajboh položiť otázku, kde sa dozvieš, že ju dotyčný nečítal. Milan nebol veľmi zdielny a ja som pred predstavením tiež dosť mlčanlivý.
Isteže sme sa rozprávali aj o súkromí. Povedal mi napríklad o vnučke – a to sa mi veľmi páčilo: Prišla jeho vnučka k nim na návštevu s mamou, zazvonili, Milan im otvoril dvere, a to malé dievčatko sa pri príchode pýta: Opapa, čo si mi priniesol? (smiech) To malé dieťa, hoci prišlo na návštevu, stále očakáva, že niečo dostane.
Čo ste si povedali po predstavení? Boli ste obaja spokojní?
Myslím, že sme to predstavenie vždy radi hrali. Vedeli sme sa na javisku tešiť z toho, že tam spolu existujeme. Takže ja som poďakoval Milanovi, Milan mne, dali sme si pozdravovať rodiny a povedali sme si, že sa tešíme, keď sa zas uvidíme.
Nemalo to moment, na základe ktorého by sa dalo tušiť nejaké tajomstvo, ktoré pred Milanom a svojím spôsobom pred nami všetkými bolo. Naopak, ako som už spomínal, na mňa v ten večer pôsobil mimoriadne zdravo a vitálne. To prekvapenie na druhý deň bolo o to šokujúcejšie. Nepočítal som s tým a už vôbec nie po tomto našom veľmi vitálnom predstavení. Škoda ho, škoda...
