Vytvorila si sebaklam
Na rozdiel od svojho kolegu sa Eva Rysová pozerá na vec iným pohľadom. „Všetci herci majú pocit, keď prestanú točiť, že ešte by chceli hrať, hoci aj nevládzu. Je to veľmi smutné pre herca, keď končí. Je ťažké odriecť a povedať: Končím, lebo uznávam, že je to pre mňa už záťaž. Poznám svoje limity. Som za to, že keď mám byť horšia, ako som bola, tak radšej pred kameru ani na javisko nepôjdem. Už by som nešla, lebo sa bojím, že by som zlyhala,“ priznáva. Zaujímame sa, čo obom hercom v týchto dňoch robí radosť a dostaneme úprimnú odpoveď: „Niekedy si tú radosť musím urobiť sama. Že sa prinútim k tomu, aby som bola veselá. Proste, že ešte žijem,“ povie od srdca herečka. „Ale niekedy mám také pocity, že už dosť. Lepšie je byť šťastná dvadsaťročná, ako osemdesiatosem ročná... Snažím sa, aby som bola šťastná, aby som si sama pred sebou vytvorila taký sebaklam,“ vzdychne si. Jej slová akoby boli kľúčom k trinástej komnate Ivana Letka. „To si pekne povedala, Evička, že sebaklam. Ja som v živote miloval aj samotu, izolácia sa niekdy pre mňa stala pozitívna. Umelcova duša občas prahne po samote. Ale niekedy sa zamýšľam nad perspektívou. Keď si uvedomím, že ak dožijem, budem mať 86 rokov, tak ma občas chytí menšia depresia. A potom si rýchlo musím niečo vymyslieť, napríklad krížovky. Nejakú zábavku, aby tie náznaky depresie pominuli. Niekedy, keď som doma sám, požičiavam si od dcéry Hanky psíka – Leušku, chodíme na prechádzky. To sú krásne momenty, ktoré ma udržujú, keď som bez roboty.
Napriek tomu, že spomienky oboch hercov na spoločne prežité roky pri nakrúcaní Búrlivého vína, ale aj tie z dávnych hereckých čias vyznejú sentimentálne, ich život zďaleka nie je len o tom, čo už bolo.
„Z času na čas sa mi ešte stále ozvú kolegovia a študenti,“ vraví herečka. „Najčastejšie za mnou chodí môj žiak Jakub Abrahám. Volajú ma a pozývajú ma na svoje predstavenia, aby som sa na nich prišla pozrieť. Ale ja už do spoločnosti nechodím. Chodím každý deň na prechádzky, aj do cukrárne zájdem. Navštevujeme sa so sestrou, pozerám na RTVS Trojku, kde dávajú archívne filmy a relácie. Niektoré inscenácie som vôbec nevidela, aj som zabudla, že som ich robila. Takže, keď teraz vidím niektorú moju rolu, tak sa pýtam: Panebože, toto som kedy robila?“
Trojka je aj Letkovou obľúbenou stanicou. „Niekedy, keď ma dcéra upozorní, že aj ja som tam, tak si to pozriem a občas si poviem, že dnes by som to zahral inak. Ale stáva sa mi, že sa aj páčim sám sebe,“ zasmeje sa od srdca.
