A väčšina ju znáša dosť ťažko, na takúto sociálnu odlúčenosť nie sme zvyknutí a málokomu vyhovuje. Autisti však takto vlastne žijú celý život, uzavretí vo svojej vlastnej mysli a vnútornom živote. Vnímajú vôbec túto situáciu a obťažuje ich?
Autizmus je vývinová porucha, ktorá sa obvykle prejaví a diagnostikuje najneskôr okolo druhého, tretieho roku života. Býva takmer 5-krát častejší u chlapcov, ako u dievčat. „Sociálna a spoločenská izolácia je pre väčšinu ľudí s poruchou autistického spektra príznačná prakticky celý život,“ vysvetľuje Štefan Pogány, zakladateľ nadácie Filantropia a pokračuje: „Majú však tendenciu sa emočne silno naviazať na svojich najbližších rodinných príslušníkov, nakoľko práve láskavé zázemie pre nich vytvára najväčšiu istotu.“
Autisti mávajú úzko špecifikované záujmy, zato veľa z nich má sklony k výnimočnosti a niektorí sú v určitých smeroch excelentní až geniálni. Bežný život je však veľmi náročný pre nich samotných, aj ich okolie. Ako sa správa autista?
Príznaky autizmu u dieťaťa
1. Nereaguje na svoje meno – hoci už má vek, keď by malo chápať význam oslovenia, na zavolanie vôbec nereaguje.
2. Nezdieľa činnosti a pocity skupiny – neprejavuje nadšenie, či sklamanie pri spoločnej hre. Samo nevyvíja iniciatívu vyvolať hru, ani zapojiť sa do inej, žije si vo vlastnom svete.
3. Nenapodobňuje správanie druhých – nepokúša sa nikoho a nič napodobniť, hoci malé deti automaticky napodobňujú všetko, čo vidia a počujú.
4. Nevie sa hrať na niečo – nedokáže predstierať, že je psíček, či rytier a mláka rozhodne nie je jazero.
5. Nedotýkajú sa ho emócie alebo reaguje inak, ako by ste očakávali – nezareaguje, ak sa mamina zraní, alebo vidí plakať iné dieťa.
Správanie
Prejavy autizmu môžu byť veľmi rôzne. Od ľahkých, takmer nepovšimnuteľných malých odchýlok od bežného správania, ktoré pôsobia ako bežná introvertnosť až po ľudí, ktorí sú úplne uzavretí vo svojom svete, venujúci sa len jednému svojmu koníčku a absolútne ignorujúci čokoľvek z okolitého sveta. Všetkých však spája, že majú málo, alebo aj žiadne medziľudské interakcie a vzťahy. Pri ľahších formách autizmu je však možné vzťah vytvoriť a obvykle býva veľmi hodnotný a pevný.
Už sme to zažili dvakrát v živote
Mamička Filipa (10) Veronika prezrádza, že vzhľadom na jeho prekonané onkologické ochorenie a oslabenú imunitu už 21 dní sedia doma a nevystavujú ho riziku, aj keď chápu, že si tým budú musieť prejsť. „Keďže sme s Filipom zažili karanténu už 2-krát v živote, tak sme na takéto situácie veľmi dobre mentálne vybavení a rozumieme pocitom rodičov, ktorí sú v tejto situácii prvýkrát a sú z nej zúfalí,“ hovorí chápavo a dodáva, že Filip zvláda izoláciu veľmi dobre a svojím spôsobom je šťastný.
Vzhľadom na stredne ťažkú formu autizmu a jeho vnútornú túžbu sa sociálne izolovať je úplne v pohode. Filip je športovec Špeciálnych olympiád Slovensko a chýbajú mu jeho pravidelné športové činnosti. „Chýbajú mu len jeho tréneri, ktorí sú jeho jedinými kamarátmi,“ priznáva Veronika, „ale nijak zvlášť z toho smutný nie je.“
Tvrdí, že ako rodičia autistu sú vo výhode, autisti nevedia narábať so svojím časom. V tejto situácii je ťažké len to, že nemôžu chodiť von, ale kompenzujú to pobytom na balkóne, kde svieti slnko, a tam chytajú vitamín D. Keďže s Filipom prvé tri roky strávili viac-menej v izolácii v nemocnici, je podľa nej takáto domáca izolácia úplne prechádzka ružovou záhradou.
Známa tvár televíznej obrazovky Michaela Saleh-Suríniová patrí k mamičkám autistického dieťaťa. Doma má Nidala (11) a podobne náročné situácie zažili a nebolo ich málo. Jej syna v treťom ročníku protizákonne vylúčili zo školy a bol na nútenom homeschoolingu 4 mesiace.
„Nemohla som pracovať, nikam ísť, bola som doma, nešťastná, googlila si vzdelávacie plány a učila ho sama,“ spomína. „Nikto nám nevedel povedať, čo bude a bol to taký strašný stres a zúfalstvo, že si to bežný rodič iba ťažko dokáže predstaviť.“ Odvtedy sa veci zlepšili, ale terajší režim, že je doma, pre Nidala nie je až taká veľká zmena.
Okrem toho, že nemôže vidieť spolužiakov, ktorých si obľúbil a na ktorých sa tešil. Keďže nezvláda nosiť rúško, je mu to nepríjemné, tak nechodí vlastne ani von, len na záhradu. „Navyše sa mu nič nechce, keď nikam nemusí, jeho celodenný outfit je väčšinou pyžamo, s čím sa ja neviem zmieriť a pracujeme na odstránení tejto pyžamovej párty,“ rozpráva ďalej s úsmevom. „Nemá motiváciu, jeho motiváciou boli deti a krúžky, na ktoré sa tešil a ktoré teraz nemá.“
