Okrem spievania celý život zasvätila profesii poštárky. Za energickou sympaťáčkou sme sa vybrali do Nového Mesta nad Váhom, aby sme zistili, ako si spolu s manželom užívajú dôchodok.
Prišli sme do najlepšieho, s manželom Mirom totiž v ten deň oslavovali 3. výročie sobáša. Ani sme sa nestačili usadiť v obývačke, už nám pani domáca naliala do pohárov šampanské. Nepomohol argument, že v ten deň ešte budeme šoférovať. „Však len trošičku, aspoň jazyk namočiť,“ posunuli hostitelia pred nás pohárik. Napokon sme sa dohodli na káve, poctivom „turkovi“ v horčičáku. Mladomanželom sme pogratulovali k výročiu, zapli diktafón a položili prvú otázku – prečo so svadbou toľko otáľali? Ako partneri totiž spolu žijú už vyše štvrťstoročia.
„Považovali sme to za zbytočné, pretože kedysi dávno sme boli už obaja raz zadaní. Ale prišlo obdobie chrípok, boli sme chorí a hrozilo, že by sme mohli aj zomrieť. Tak sme to poňali ako MTZ,“ prezradila speváčka a vidiac, že asi celkom nerozumieme, vysvetlila: „MTZ, teda materiálno-technické zabezpečenie na starobu. V dnešnej situácii keby človek zostal sám, tak z jedného dôchodku by nevyžil. Tak prečo to druhému neuľahčiť? Neberú sa predsa len mladí, ale aj starí a skúsení,“ dodá s úsmevom a uchlipne si zo šampanského.
Bez okuliarov
Už pri príchode sme si všimli, že speváčka nemá okuliare, ktoré vždy nosila. „Stretávam sa dodnes s tým, že hoci Helenu Vrtichovú nie všetci poznajú, zato keď sa povie Diridonda, skoro každý vie, o koho ide. Á, to je tá strapatá, okuliarnatá!“ smeje sa narážajúc aj na svoj „rozstrapatený“ účes. „Kvôli vlasom ma porovnávali k afroamerickej aktivistke Angele Davisovej. Okuliare už však nenosím, pred dvomi rokmi mi operovali oči. V priebehu roka sa mi veľmi rýchlo pokazil zrak a dostala som údajne aj sivý zákal. Išla som k očnému lekárovi, ktorý rozhodol, že to bude operovať. Myslela som si, že bez okuliarov ma nikto nebude poznať. Ale keď som išla po ulici, zdravili ma: Ahoj, Hela! Zvykla som si, hoci som okuliare nosila od 13 rokov. Pre istotu so sebou nosím imidžovky,“ povie a nasadí si na oči rám bez sklíčok. Pochopiteľne, nezostane nič dlžná svojmu zmyslu pre humor a zapózuje pred objektívom fotografa s prstom strčeným cez rám falošných okuliarov.
Mečíš ako koza!
Hviezda menom Helena Vrtichová sa nezrodila zo dňa na deň. Pôvodne totiž chcela byť učiteľkou a začala študovať na strednej pedagogickej škole. „K hudbe som vždy inklinovala, hrala som na klavíri aj na husliach, spievala som. V roku 1970 som vyhrala súťaž Detvianska ruža. Otec, ktorý bol nevidomý hudobník, mi vtedy povedal: Síce mečíš ako koza, ale dá sa to počúvať!“ smeje sa speváčka a dodá, že vďaka tejto súťaži prerazila aj v Česku. „Dostala som pozvanie do Jihlavy na súťaž Zlatý řetěz, kde som skončila druhá. Tam si ma všimol dirigent Josef Vobruba a ponúkol mi spoluprácu v Prahe, no najmä pieseň Pražská holka. Keď sa pesnička stala hitom, vybavil mi účinkovanie v kapele Plameny, v ktorej som bola spolu s Jiřím Štedroňom a s Janou Matysovou,“ spomína pani Helena na svoje umelecké začiatky.
Keď sa po štyroch rokoch Plameny rozpadli, hosťovala u Ringa Čecha s Jirkom Schelingerom, spievala s Milanom Drobným, robila s Františkom Janečkom a s jeho Krokmi, kde ju vystriedali Jana Kratochvílová a Michal David.
Bez detí
Pre ponuku účinkovať v Česku odišla mladá Helena po dvoch rokoch zo strednej školy, no podľa vlastných slov, tento krok nikdy neoľutovala. „Keď vidím, aké sú dnes decká v škole, asi by som pristúpila k forme Makarenko – škoda každej rany vedľa. Ale to je chyba rodičov a systému. Každý naháňa financie a nevenuje sa dostatočne výchove detí. To už je markantné v materských školách,“ myslí si speváčka, ktorá, paradoxne, vlastné deti nemá. „Doplatila som na nerozvážnosť. Raz sme spievali s kapelou Plameny na chmeľovej brigáde pri Žatci. Vozili nás na traktore, my s Janou Matysovou sme mali ľahké mušelínové šaty. Prechladla som, dostala som zápal močových ciest, zápal ľadvín a vaječníkov. Pamätám si, že o dva dni sme mali koncert vo Veselí nad Moravou. Tam som dostala vysoké teploty, a tak ma lietadlom poslali do pražskej nemocnice, kde som mala byť dva mesiace,“ prezrádza pani Helena.
Dozvedáme sa, že po mesiaci pobytu na nemocničnom lôžku podpísala reverz a z nemocnice odišla. „Cestovali sme s kapelou na dvojmesačnú koncertnú šnúru do Sovietskeho zväzu.
Zážitky
V Moskve, v divadle na Dubrovke, ktoré je neslávne známe tým, že v roku 2002 ho prepadli čečenskí teroristi, som 1. decembra 1973 oslavovala 21 rokov. Pred koncertom z pódia vyhlásila naša sprievodkyňa po rusky, že práve v ten deň mám narodeniny. Niekoľko ľudí sa zdvihlo a odišlo zo sály preč. Zostala som šokovaná, veď ešte som ani nezačala spievať a už odchádzajú... Lenže potom sa vrátili s kyticami kvetov! Viete si predstaviť, čo to znamenalo, zohnať v zime v Rusku kvety?“ spomína.
„Keď sme sa vrátili do hotela Ukrajina, privítal ma tam nápis „Da zdrávstvujet Helena! (Nech žije Helena! Pozn. red.)“ V chladničke sme mali nachystané šampanské, kaviár a varené raky. Bolo to parádne...“ To, že nikdy nemala deti, tragicky neberie. „Moja sestra má tri dievčence. Keď sa nedarilo, tak som si povedala, že rodina nedrží pokope len kvôli deťom, je to o láske, o tolerancii... Odplakala som si to chvíľu a zmierila som sa s tým. Manžel má syna z prvého manželstva, bohužiaľ, sa s nami nekontaktuje. Ale máme dve krásne vnučky,“ skonštatuje.
Repeťáčka
Éra 90. rokov znamenala pre ňu skutočne zlaté časy. Slovenská televízia vysielala hudobno-súťažnú reláciu Repete, ktorá si podmanila obrovské počty divákov. Režíroval ju a geniálne moderoval dnes už nebohý Ivan Krajíček. „Doteraz z toho ťažím. V živote som si necvičila hlasivky, ja som taký naturál. Keď som dostala ponuku účinkovať v Repete, dostala som takú trému ako azda nikdy. Cvičila som ako magor tri-štyri hodiny, aby som to zaspievala,“ spomína na tie roky speváčka a priznáva, že jej je za reláciou ľúto. „Je mi to ľúto, že nie je nikto ako Ivan Krajíček, ktorý by takú reláciu robil. Občas sa objavujem v internetovej televízii v Novom Meste nad Váhom v programe Pesničky z kasína. Zistila som, ako ľudia prahnú po tejto muzike. Kedysi boli Čaje o piatej, ľudia sa bavili, tancovali, teraz sa pre staršiu generáciu nič nerobí,“ vzdychne si, ale vzápätí sa pousmeje.
„Repete, to bolo to obdobie eufórie, ale vždy som sa snažila neuletieť a stáť pevnými nohami na zemi. Mala som vtedy veľa koncertov, no ak to šlo, vždy som sa v noci vrátila domov, aby som ráno stihla prísť načas do roboty,“ vraví speváčka, ktorá celý život pracovala ako poštová doručovateľka.
Diridonda
Spievajúca poštárka hneď pridá veselú spomienku. „Keď som roznášala poštu, pýtali sa ma: Pani Diridonda, máme niečo? Inak mi asi ani nikto nepovedal,“ smeje sa speváčka, ktorá naspievala množstvo pesničiek, ale akosi sa s jej menom spája práve veľký hit Diridonda. „Mám však aj iné šlágre. Keď som účinkovala v Prahe, mala som veľký hit Pražská holka. V roku 1971 ma táto americká country pesnička s českým textom katapultovala na 14. miesto v Zlatom slávikovi. Ale Diridonda mi prischla ako topka. Nečakala som, že pesnička bude mať taký úspech,“ prezrádza pani Helena a spomenie si, ako sa sťažovala kolegyni Eve Pilarovej, že ľudia si pýtajú len Diridondu. „Eva mi na to vraví: Hela, pokiaľ máš hit, to je jedno aký. Buď rada, lebo sú geniálni speváci, ktorí sa musia ťažko prebíjať, aby si ich ľudia zapamätali! Vždy, keď mám tendenciu frflať na Diridondu, spomeniem si na Evine slová. Pravda však je, že dodnes, keď túto pesničku spievam na koncerte, ľudia sa pridávajú a spievajú so mnou.“
Keď sa spýtame, či jej kolegyne na pošte nezávideli slávu, mávne rukou. „Nevšímala som si to. Ja nezávidím druhým, tak prečo by mali závidieť mne? A keď závidia, to je ich problém, nie môj. Takéto veci ma netrápia. Akurát som si v tom čase vyselektovala, kto je kamarát aj v skutočnosti.“
Na dôchodku
Spievajúca poštárka sa dnes venuje už len hudbe a svojmu manželovi Mirovi. „1. júna 2014 som išla do dôchodku. Špekulovala som, že budem robiť ďalej, ale rozhodlo to, že na novomestskej pošte sa vystriedalo vedenie a už to nebolo ono. Aj som tam ešte mesiac zastupovala chorú kolegyňu, ale to som sa len presvedčila, že pod týmto vedením robiť nechcem. Ja som srdcom stále poštárka, za normálnych okolností by som tú prácu robila asi aj do osemdesiatky, pokiaľ zdravie slúži,“ tvrdí „Vrtiška“, ako speváčku prezývajú. „Zatiaľ mi zdravie aj hlasivky slúžia, spievam naživo a som spokojná.“
A zdá sa, že o kšefty na muzikantskom poli nemá núdzu. „Nie som roková speváčka, tak ako som to vravievala ešte pred tromi rokmi, že mám raz za rok koncert. Ale nesťažujem sa, začínajú ma teraz viac volať na koncerty, možno si uvedomili, že naša generácia pomaly umiera,“ smeje sa. Vzápätí vstane a vytiahne z puzdra husle. „Po rokoch som vytiahla aj husle a pridala som sa k miestnemu malému komornému orchestru. Pôsobím ako huslistka aj v Komornom orchestri slovenských učiteľov, hráme Vivaldiho, Bacha, Corelliho... Neskutočne ma to baví. Teraz som viac huslistka ako klaviristka a speváčka,“ konštatuje a spomenie si, že ešte účinkuje aj v kapele Premeny. „Doktor, ktorý mi operoval oči, hrá v tejto kapele, tak ma tam zavolal. Dohodla som sa však, že budem hrať na husliach, ale spievať budem vokály, žiadne sólo. Pretože keby som bola sólistkou, zas každý chce odo mňa Diridondu a podobné veci,“ myslí si.
Spýtame sa, či manželovi neprekáža, že je stále na nejakej muzikantskej skúške a na vystúpeniach. Okamžite dostaneme odpoveď z dvoch strán. „Viete, aký je tu pokoj, keď má skúšky?“ skonštatuje manžel a pani Helena zopakuje: „Počuli ste - je tu pokoj... Ale keď idem na dva-tri dni preč, navarím mu to, čo má rád, segedínsky guláš alebo sviečkovú. Dôležité je, aby bol chlap spokojný a keď má plné brucho, je spokojný!“
