Veronika Janská je členkou Klubu detskej nádeje (KDN). Partia viac ako sto ľudí pravidelne venuje voľný čas deťom hospitalizovaným na Kramároch. Sú to študenti, lekári, učitelia aj vedci - ako práve Veronika, ktorá vo Výskumnom ústave potravinárskom vyvíja metódy na identifikáciu alergénov v potravinách. „Robím to od marca, dostala som sa k tomu cez kamarátku. Spojenie nemocnica a deti je pre mňa ako oriešková čokoláda,“ smeje sa Veronika a prezrádza, že istý čas sa pohrávala s myšlienkou, že vyštuduje medicínu.
No keď je s deťmi, na lekárku sa hrať nesmie. „Máme zakázané pýtať sa detí na diagnózy i na to, ako dlho sú už v nemocnici. Zhovárať sa o tom môžeme iba vtedy, keď s tým začnú samy,“ vysvetľuje. S deťmi sa nesmú ani fotiť - iba ak to povolia mamičky - a ani im nič sľubovať. „To mi najviac trhá srdce, keď sa ma detičky pýtajú: ‚A prídeš zajtra, nabudúce? Vtedy z toho musím nejako vykorčuľovať, lebo nikdy neviem, či to budem môcť splniť,“ hovorí Veronika.
Knedľu v krku nemáva
Každý z dobrovoľníkov má pridelené fixné dni. „Chodíme podvečer, medzi šiestou a ôsmou, ale keď sa dieťa chce hrať, môžete zostať dlhšie. Sme tam vo dvojici či trojici. Keby niekto nemohol prísť, tak si to rozdelíme,“ vysvetľuje.
Ako to celé funguje? Veronika zaklope na každú izbu a spýta sa, kto sa chce hrať. Deti sa stretnú v spoločenskej miestnosti a s tými, ktorí musia ležať, sa hrá v izbe. Malí vraj najradšej mastia karty, tínedžeri zasa debatujú. „Je to super, viete, koľko som sa od nich dozvedela? Držia ma v obraze,“ smeje sa.
Knedľu v krku však nemáva ani pri ťažkých prípadoch. „Iba pri jednom chlapčekovi sa mi stalo, že som nedokázala ani rozprávať. Bol to onkologický pacient,“ priznáva Veronika.
