Ako sa s tým obľúbený herec vyrovnáva? A čo je pravda na tom, že jeho vzťah s exmanželkou Dagmar je opäť v troskách? To Batthyány otvorene rozpovedal pre Nový Čas Nedeľa.
Už dlhší čas vás na televíznej obrazovke nevidieť. Zabudli na vás tvorcovia?
Momentálne nehrám v žiadnom televíznom projekte. A keďže mi táto práca chýbala, našiel som si alternatívu. Na youtube mám samostatný kanál pod mojím menom, kde s tímom ľudí, ktorých to baví a nejde im o peniaze, vyrábame zábavné veci. Robím aj pre internetové noviny rubriku Vajcový detektor. Ide o netradičné rozhovory so zaujímavými ľuďmi, ktorí ak neodpovedia na otázku, tak im rozbijem vajce o hlavu. Ak neodpoviem ja, rozbijú ho o hlavu mne.
Chcete byť na staré kolená yuotuber ako mladí chalani?
To vôbec nie. Internet umožňuje ľuďom prezentovať svoju prácu a dáva im veľký priestor. Keďže som videl, že to tam žije a nepozvali ma do žiadnej televízie, tak si robím tieto veci. Keď si všimnete, že niektorí youtuberi majú milión odberateľov, tak to už je na zamyslenie...
Vy máte zatiaľ 13-tisíc odberateľov, nie je to málo?
Nie je to veľa. Intenzívne to robím len od januára, ale každým dňom počet rastie, rozširujem si svoj fanklub a baví ma to. Okrem toho koketujem s myšlienkou nakrútiť film.
O čom by mal byť?
Je to príbeh človeka, ktorý si príde utriediť myšlienky a život na vidiek, kde začína odznova a úplne inak ako v meste. Zo začiatku je dej trochu dramatický, ale postupne sa uvoľňuje. Začali sme už na ňom robiť a mám aj zopár ukážok.
Scenár píše opäť vaša žena Dagmar, ako tomu bolo pri seriáli Kolaps?
Nie, teraz ho nepíše, pretože má veľa svojej práce. Námet skrsol v mojej hlave a pomaly sa všetko formuje.
Napriek tomu, čo robíte, nezatrpkli ste, že vás nikto do žiadneho televízneho projektu neoslovil?
Zo začiatku mi to bolo ľúto, ale dnes to už vidím úplne inak. Musel som sa pohnúť dopredu. A krivdil by som televízii Markíza, keby som povedal, že na mňa zabudla. Oslovili ma do projektu Horná Dolná na postavu alkoholika, ale musel som ju odmietnuť, keďže som pre televíziu JOJ vtedy nakrúcal podobný žáner - seriál Kolaps.
Čo vás teda živí?
Videá. Beriem to, čo je, čo život prináša a na nič sa nesťažujem.
V Profesionáloch ste hrali s Jankom Kronerom (62), ktorý žije už niekoľko rokov utiahnuto a najnovšie skončil v sociálnom zariadení v bratislavskej Petržalke. Aký ste mali vzťah, boli ste ho navštíviť?
Mali sme dobrý vzťah, veľmi dobre sa mi s ním pracovalo, lebo mi odovzdával svoje poznatky, radil mi. Sledujem, ako sa má, len je to ťažké, keď ide o psychiku. Zlomená ruka sa rýchlejšie hojí ako zlomená duša a môže sa to stať každému hercovi, keď prepína sily. Práca herca je naozaj náročná, vypätá. Je to neskutočne veľa emócií a je to vyčerpávajúce. Nebol som Janka navštíviť, ale úprimne povedané, ani sám neviem, či by mu to pomohlo... Viete, teraz sa tváriť na super kolegu a priskakovať, ja toto neviem. Radšej budem mlčať a ak potrebuje pokoj, doprajem mu ho. Je ťažké o tom hovoriť, nie to ešte žiť. Je to dobrý človek, ktorý si uvedomuje, čo sa s ním deje, ale nedokáže to ovplyvniť.
Je to ťažké, keď je v rodine chorý človek. Vy ste sa starali o svoju mamu (†79) na sklonku života. Aké boli vaše posledné spoločné chvíle?
Tretieho augusta budú dva roky, čo mama zomrela. Najskôr dostala rakovinu, potom mozgovú príhodu a jedna strana tela jej ochrnula. Bolo to veľmi ťažké obdobie. Nevládala sa o seba postarať. Striedali sme sa pri nej s bratom. Ale som rád, že som si zobral hypotéku, kúpil som a prerobil pre ňu dom vo Veľkom Mederi a že tam bola šťastná. Ku koncu života bola v sociálnom zariadení. Chodil som za ňou a sledoval, ako človek, ktorého milujem, pomaly odchádza... Ťažko som to znášal. Pamätám si, ako sa ma pýtala, prečo musí zomrieť, keď zostarlo iba telo a duša nie.
Váš biologický otec zomrel, keď ste boli malý. Pamätáte si ho?
Áno, bol veľmi citlivý, mal dve vysoké školy, fantasticky kreslil. Dodnes mám pred očami, ako pozoroval mamu z okna a kreslil ju. Bohužiaľ, nezostala mi po ňom žiadna kresba, ale občas sa stretávam s otcovou rodinou roztrúsenou po zahraničí a hlavne s jeho najmladším bratom Jurajom, ktorý žije na východnom Slovensku.
Čo sa stalo s domom v Mederi, žije tam váš nevlastný brat?
Áno a som rád, že sa o dom stará. Vždy som ho mal za svojho mladšieho brata, ktorému som sa snažil pomôcť, keď to potreboval.
Pred Vianocami sa prevalila správa, že vám to vo vzťahu s Dagmar, s ktorou máte syna Matúša (20), škrípe. Žijete spolu?
Žijem na chalupe v Okoči (okr. Dunajská Streda), ja to volám majer, lebo si to moja práca vyžaduje.
Žijete tam teda sám?
Áno.
Ako dlho?
Skoro rok.
A Dagmar?
Tá žije a pracuje v Bratislave.
Stretávate sa?
Máme spolu syna, takže občas...
Šíria sa reči, že ste sa rozišli preto, že vás musela Dagmar živiť, čo kedysi o vás tvrdila aj vaša prvá manželka Jarmila. Čo na to hovoríte?
Poviem príklad. Niekomu stačí tisíc a niekomu nestačí ani milión, čím sa nechcem nikoho dotknúť. Všetko je uhol pohľadu. Aj ja som v živote urobil mnoho chýb, ale nevedomky. Mne v živote výrazne chýbal otec a viete, koľkokrát som sa pýtal sám seba, ako by niektoré situácie riešil práve on? Po prvý raz som šiel do manželstva ako 26-ročný, dnes kedy ľudia vstupujú do manželstva? Dôležité je rodinné zázemie a na základe toho sa formuje človek. Každý z nás potrebuje nejaký vzor. A keď nemáte spätnú väzbu, tak potom prichádzajú tie problémy.
Dagmar ste si zobrali za manželku, potom ste sa rozviedli, dali dokopy a zase ste od seba. Myslíte si, že to súvisí s vaším detstvom?
Nepoznám odpoveď. V živote som spravil veľa chýb.
Ktorá bola najväčšia?
Možno som mal dať svojim deťom Peťke (24) a Matúšovi ešte toho viac do života. Dal som len toľko, koľko som vedel. Ale som šťastný otec a mám svoje deti veľmi rád. Teším sa, že máme spolu dobré vzťahy, že si rozumieme a som na ne hrdý.
Zmenili by ste niečo na sebe?
Čím som starší, tým menej vecí ma štve a tým som slobodnejší. Ak budete v tomto svete o sebe premýšľať a pochybovať, veľmi rýchlo budete ťahať za kratší koniec. Buď sa dostanete do blázninca, alebo to niekto rýchlo využije alebo zneužije ako vašu slabosť. Ja som sa už natoľko oslobodil, že už nemám problém povedať čokoľvek a komukoľvek, čo si myslím. Neurážam, ale sa ani urážať nenechám.
