Tvrdí, že to bol osud, a keby si teraz mala vybrať, či sa chce narodiť s rukami, tak povie: Nie! Skôr ako sme sa usadili za stôl v kaviarni nákupného centra, poprosila ma, aby som jej pomohla s gombíkmi na kabáte. Až potom sme si sadli, objednali kávu a Pavlína otvorila Novému Času Nedeľa svoju trinástu komnatu. Aké je to žiť bez rúk?
„Ja ani neviem, aké je to žiť s rukami,“ rozhovorí sa a hneď na začiatku ma uistí, že je spokojná taká, aká je. „Samozrejme, odmalička vnímam, že ľudia reagujú na to, že po chodníku ide baba, ktorá má aj v zime krátke rukávy. Hovorím tomu moje znamienko krásy a v podstate nie som tuctová,“ vraví s istotou, a keď vidí, že ma odpoveďou zaskočila, usmeje sa. „Je fajn, že som iná, nevnímam to vôbec ako nejakú príťaž. Ale spoločnosť mi vytvára veľa bariér, ktoré musím zdolávať. No keby som si teraz mohla vybrať, či sa chcem narodiť s rukami, tak poviem, že nechcem. Každý máme na zemi nejaké poslanie a toto je asi to moje,“ vyhlási jednoznačne.
Nepýta sa prečo
Medzitým nám položia na stôl šálky s kávou. Počúvam Pavlínu, ktorá mi vysvetľuje, že si nikdy nekládla otázku: Prečo ja? „Načo to vedieť? Ruky mi z toho nenarastú. Jednoducho je to tak,“ skonštatuje a poprosí ma, aby som jej nasypala cukor do kávy. Sledujem, ako si ústami vloží lyžičku do kýptika, na ktorom má nasadený veľký prsteň, a zamieša si horúci nápoj. Všimne si môj obdivný pohľad. „Bolo mi ľúto, že všetky baby si kupujú prstene, tak mi kamoška vraví, nech si kúpim pánsky. Pomáha mi pri držaní lyžičky.“
Pavlína si nerobí ťažkú hlavu z toho, keď na ňu iní pozerajú ako na atrakciu. „Chápem tých ľudí. Aj ja sa obzriem, keď má niekto fialovo-zelené vlasy... Stalo sa mi na dovolenke, že mladý chalan sa na mňa tak zapozeral, že narazil do stĺpa! Bolo to ako z nejakého vtipného videa,“ smeje sa na vlastný účet, ale hneď ma uistí, že jej tie pohľady nie sú nepríjemné.
Najťažšia puberta
Pavlína si pomáha tak, ako sa dá a namiesto rúk sa naučila používať nohy. „Pred niekoľkými rokmi som sa dočítala vo svojej lekárskej správe, že keď som mala 9 mesiacov, všimli si, že používam nohy ako ruky. Keď rodičia videli, že všetko začínam brať do nôh, tak ma nechali. Som najmladšia zo štyroch detí, no nikdy ma nerozmaznávali, že nemám ruky, tak nemusím nič robiť,“ vraví, no priznáva, že boli aj chvíle, keď to nemala celkom ľahké.
„Mladé slečny chcú mať chlapcov, v tomto som nebola výnimkou. Vždy som bola veľký živel, nesedávala som doma. Keď sa na mňa chalani pozreli, nevedela som, či si ma všimli ako zaujímavú ženu, alebo je to len preto, že nemám ruky. Keď na mňa pokrikovali v puberte, kde mám ruky, odpovedala som, že v čistiarni alebo doma v skrini. Ale aj pre mojich rovesníkov to bolo ťažké. Niektorí chlapci by možno aj boli mali záujem, ale asi sa obávali, čo by na to povedali kamoši,“ myslí si. „Pocit, že som zaujímavá žena napriek tomu, že nosím krátke rukávy aj v zime, sa mi podarilo nadobudnúť až v zahraničí v Dánsku, kde som pracovala po škole ako dobrovoľníčka v kaviarni. Zastavovali ma na ulici cudzí chalani len pre to, aby mi povedali, aké mám krásne oči,“ usmeje sa pri spomienke, potom šikovným grifom vezme do úst šálku a odpije si z kávy.
Láska z internetu
Premýšľam nahlas, či by jej život neuľahčili protézy, no hneď ma vyvedie z omylu. „Mala som ich ako tínedžerka, vážili viac ako dve kilá, ale bolo to pre mňa niečo cudzie. Istý čas som ich používala, no boli mi na obtiaž. S protézami neupracem, nenavarím, neumyjem riad... A mať ich len preto, aby som vyzerala pre spoločnosť dokonalá? Ja som spokojná, takáto som jedinečná a neprehliadnuteľná,“ prekvapuje a podotkne, že nedávno jej ich doktor opäť ponúkal. „Medziiným mi povedal, že ma nedávno videl v meste. Tak mu vravím: Pán doktor, keď mi dáte protézy, nevšimnete si ma!“
Pred dvomi rokmi sa Pavlína obliekla do bielych svadobných šiat a ako krásna nevesta povedala áno sympatickému kuchárovi Tomášovi. „Zoznámili sme sa cez internet. Hneď na prvom stretnutí som naňho spustila polhodinový monológ o tom, čo ho čaká: bude mi musieť pomáhať s osobnou hygienou, česaním, obliekaním... Iných mužov by to odradilo, no on povedal: Všetko alebo nič!“
Maľuje nohami
Pavlína vraví, že oveľa horšie sú na tom ľudia, ktorí prišli o končatiny neskôr. „Lebo taký človek je zvyknutý ruky používať. Je veľa vecí, ktoré síce nezvládnem, ale verím, že vždy bude okolo mňa dosť ľudí ochotných mi pomôcť.“ Štve ju však, že vďaka nastavenej legislatíve musí pravidelne dokazovať, či sa niečo v jej zdravotnom stave nezmenilo. „Úradníci sú asi zvedaví, či mi ruky nenarástli,“ krúti hlavou.
Ako študentka sa v ústave pre hendikepovaných v Košiciach dostala k maľovaniu. Študovala síce obchodnú akadémiu, potom nadstavbovo cestovný ruch a získala titul Bc. v odbore animácia voľnočasových aktivít, no k umeniu mala vždy blízko. „Päť mesiacov som v Dánsku študovala ekológiu a život v prírode. Mali sme tam voliteľný predmet kreslenie a maľovanie. Začínala som temperou cez akryl a dnes milujem olejomaľby. Terpentín ale veľmi smrdí, v dvojizbovom byte na to nemám podmienky. Maľujem aj na hodvábne šatky, dáždniky, lebo len obrazmi sa nedokážem uživiť. Bolo by fajn mať ateliér, ale to je len sen, tvrdí Pavlína, ktorá mala na Slovensku už vyše dvadsať výstav, jednu aj v Rakúsku a v Čechách.
Hľadá si prácu
Umením sa však nikdy nechcela živiť. „Tým, že som vyštudovala cestovný ruch a viem sa dorozumieť šiestimi jazykmi, hľadám si prácu v tejto oblasti. Žiaľ, už sedem rokov si žiadnu neviem nájsť. Zamestnávatelia prijmú vozičkára, ale keď zbadajú mňa, myslia si, že neviem celkom nič. Skôr ako mi dajú šancu, tak to uzavrú. Takže – dať do životopisu, že som zdravotne postihnutá, alebo to tam nedať?“ pýta sa viac pre seba, lebo odpoveď nečaká. „Keď som to tam nedala, ľudia zostali prekvapení a nevedeli, ako sa majú správať. V jednej cestovke mi otvorene povedali, že môj hendikep by mohol prekážať klientom. Pre môj podrezaný jazyk mi navrhujú prácu v call centre, ale ja potrebujem byť s ľuďmi,“ smeje sa Pavlína, ktorá má za sebou už aj skúsenosť s modelingom. „Fotila som v Berlíne, na našom trhu toľko možností nie je. Videla som módne prehliadky hendikepovaných ľudí, bolo to úžasné,“ sníva a verí, že raz sa jej to splní.
Keď platím účet za kávu, podotkne: „Ja platím len kartou. Peniaze totiž prejdú cez mnoho rúk a tým, že sa vecí dotýkam perami, bolo by to nehygienické. Takže, ani práca s peniazmi nie je nič pre mňa. No pracovať na počítači, telefonovať a písať zvládam v pohode,“ odkazuje potenciálnemu zamestnávateľovi nadaná mladá žena.
