Vyrastala preto v zaujímavom prostredí plnom slobody a tiež ženských aktov rozvešaných po byte. Nečudo, že vystresovaná mama zo seriálu Naši je v skutočnosti veľmi pohodová osôbka, ktorá zo všetkého najviac miluje humor. Rozprávali sme sa s Lujzou Garajovou-Schramekovou (32).
Vláčite za sebou dlhé meno. Máte ho aj v občianskom?
Áno. (smiech) Keď som sa išla vydávať, bola som presvedčená, že prevezmem manželovo meno, ale ako sme prišli na matriku, zrazu sa mi vtisli slzy do očí. Chytil ma sentiment, cítila som, že som aj tatova, a nechcelo sa mi jeho mena vzdať. Manžel na to: „Tak si nechaj svoje!“ Ja hovorím: „No chcem aj tvoje.“ Preto mám obe, no je to celé pre mňa komplikácia, lebo sa to ani nezmestí do kolónok na úradoch. Dievčatá, nerobte to! (smiech) A keď sa ako rodina podpisujeme na listy, je tam Garajovci Schrameková.
Pochádzate z umeleckej rodiny, no po konzervatóriu ste sa na pohľad nelogicky rozhodli študovať sociálnu pedagogiku. Čo vám to napadlo?
Bola to taká odbočka. Nejako mi prišlo, že herectvo je hrozne nepredvídateľné, takže som mala potrebu vedieť aj niečo iné. Toto bol smer, ktorý ma lákal. V rodine máme ľudí, ktorí majú deti v pestúnskej starostlivosti... Študovala som to tri roky, hrala som zároveň divadlo, bola som tehotná – štátnicovala som so štvormesačným bábätkom, ktoré som dojčila.
Na štátniciach?
Manžel s ním čakal na chodbe a odbiehala som.
O adopcii vraj uvažovali aj vaši rodičia, no vy ste im to zatrhli.
Áno, naši nad tým dlhšie rozmýšľali. S bratom sme dvaja, a keď som mala nejakých desať rokov, nadhodilo sa to doma. Nebola som s tým veľmi stotožnená. Riešilo sa to dlho a paradoxne, keď som to už konečne dokázala nejako spracovať v rámci svojej sebeckosti, naši už boli na to starí... Tak som im potom rýchlo porodila vnúčatá. (smiech) V každom prípade – otázku adopcie mám stále otvorenú aj ja a možno to raz príde.
