Krátko po vydaní knihy ste hovorili, že si neviete zvyknúť, že na pultoch je kniha s vaším menom. Už ste prijali fakt, že okrem tanečníka a choreografa ste aj spisovateľ?
Spisovateľ určite nie som. Knihy milujem, čítam veľa a spisovateľov obdivujem. To, čo som ja dal dokopy... ja tomu hovorím, že som opisovateľ. Všetko, čo je v knihe, som zažil, pamätám si to, niektoré veci si zapisujem.
Kniha je napísaná zaujímavým hovorovým jazykom. Prvou čitateľkou bola manželka Monika. Radila vám?
Áno. Veľa vecí sme spolu preberali. Mala napríklad pripomienky k niektorým vyjadreniam. Napríklad keď si v rukopise o sebe prečítala – s pribúdajúcimi kilami, pozrela sa na mňa a pýta sa: „To čo tam píšeš? Pekne doplň s pribúdajúcimi tehotenskými kilami! A, samozrejme, občas sme si niektoré momenty pamätali inak.
Napríklad?
Monika tvrdí, že keď sa narodil Leo, nekúpil som jej kvety. Ja si stopercentne pamätám, že áno. Je pravda, že keď sa narodila Zarka, tak som namaľoval nápis – Vitajte doma – a kvety boli všade. Pri Leovi to bola taká betaverzia, nápis nebol, ale kvety istotne áno. Niekedy žartujeme, že ak by sme mali tretie dieťa, tak by Monika mohla byť rada, ak by som bol doma.
Platí to aj pri výchove. Pri prvom dieťati všetko študujeme, sme úzkostliví, pri druhom poľavíme a tretie sa už nejako zvezie.
Presne tak. Mám kamaráta s piatimi deťmi. Keď sme spolu na chate, ja mám prehľad, kde sú moje deti. U kamoša to často vyzerá tak, že sa pýta manželky – kde je najmenšia? Neviem, myslela som si, že je s tebou. A to je všetko, ďalej neriešia.
