Majú otec a syn niečo spoločné? „Attila ako malý stále s niečím kšeftoval. Raz došiel domov a hovorí mi, že chce predať korčule. Kupci mali záujem o čierne, on mal šedé, tak ich rýchlo prestriekal a predal. Taký som bol aj ja. Tiež je po mne stále usmiaty a veselý, odmalička som športoval, a preto som oboch synov priviedol k športu. Mali sme telocvičňu v pivnici, kde sme spolu zápasili,“ spomína Végh starší. Attila si zas priznáva, že obaja majú radi oblečenie. „Mamina už má nervy, že má otec doma aj desať rokov staré veci a nechce sa ich vzdať, stále ich len ukladá,“ smeje sa.
Keď majú obaja chvíľu voľna, najradšej spolu trávia čas na rybách. „Porozprávame si tam, čo má kto nové, a spomíname na zážitky z detstva,“ hovorí Attila o vášni, ktorú v ňom vypestoval otec. „Vždy sme tam celý deň, zoberieme si jedlo a rozprávame sa. Voláme si často, ale také chvíľky, keď sme na rybách, máme najradšej. Keď boli chlapci malí, aj keď už vyrástli a chodili za kočkami, vždy sa mi na tých rybách so všetkým zdôverovali. Boli sme ako najlepší kamaráti a stále sme. Obaja sú veľmi dobrí synovia.“
Na svojom otcovi obdivuje Attila najmä zodpovednosť voči rodine. „Vždy to bola jeho priorita a to je veľmi vzácne. Je to správny, pokorný a slušný človek, celý život s mamou pracovali, aby sme sa mali dobre. Vie byť aj striktný a vyžaruje z neho taký zdravý rešpekt.“ Aj ako dedo sa pán Ladislav osvedčil. „Učí Attilku veľa vecí. Syn u mojich rodičov zažíva pravý sedliacky život, presne ako dieťa potrebuje,“ hovorí Attila. Starý otec s úsmevom v hlase hovorí, že synovi prial podobné dieťa ako bol on. „Odmalička som mu hovoril, že mu želám, aby mal takého istého zlého čerta, a predstavte si, malý Attilka je taký istý, stále špekuluje.“
