Je niečo, čo by ste možno spravili inak? A ste vôbec fatalistka v zmysle, že všetko sa deje pre niečo? Alebo skôr zastávate tvrdenie, že každý si je strojcom vlastného šťastia?
Ja už mám takú preexponovanú hlavu názormi, podcastami, správami, azda zo všetkých svetových strán počúvame rady ako žiť, ako sa zachovať, čomu by sme mali rozumieť a prečo je dobré to alebo to. Veci sú, ako sú, pretože sú, ako sú, a hotovo. (smiech) Načo zbytočne špekulovať? Toto je život, preto ho žime najlepšie, ako vieme. Vždy môže byť lepšie, ale aj horšie. Ja som sa naučila s pokorou prijímať každý jeden prítomný okamih.
Pokora sa dnes veľmi nenosí...
Prežívam asi rovnaký zmätok, smútok a snahu bojovať o to svoje miesto na zemi ako každý iný. Snažím sa rozumieť súvislostiam, zorientovať sa v celom tom mori úsudkov a indícií. Chcela by som žiť svoj život v láskyplnom prostredí a v spoločnosti, ktorá nie je takto rozdelená a nepanuje v nej šialené napätie. Žijeme jeden vedľa druhého, každý každého pozná, je nás tu málo, takže by som si priala, aby sme urobili hrubú čiaru a začali odznova. Jasné, každý sme nejaký, aj ja sa stretávam s negatívnymi i frustrovanými ľuďmi, no verím v ľudskosť a v to, že v jadre sú všetci ľudia dobrí, len každý z nás prejavuje vlastné trápenie a vnútornú slabosť iným spôsobom. Som večná optimistka a verím, že bude lepšie, ale základ je začať byť láskavejší. K sebe aj svojmu okoliu.