Oslávil si 50-ku. Cítiš na sebe tento vek alebo ho vnímaš len ako číslo?
Vôbec to na sebe necítim. Je zvláštne, že už mám päťdesiat. Keď som bol malý chlapec, alebo ešte aj pubertiak, tak som päťdesiatnikov vnímal ako úplne starých ľudí. Teraz, keď som do tohto veku prišiel sám, duševne sa stále nachádzam niekde okolo dvadsaťpäťky. (smiech)
Cítim sa naozaj perfektne a 50-ku vnímam len ako číslo. Myslím si, že v takomto mladíckom duchu nás asi udržiava aj profesia, ktorú robíme. Máme kapelu, veľa koncertujeme, stretávame sa s mnohými mladými ľuďmi, takže stále máme veľa životného elánu. Duchom sa cítim stále mladý.
A čo ráno, keď sa zobudíš po dobrom žúre?
No tak to je už určite ťažšie. (smiech) Spomínam si, že ešte pred niekoľkými rokmi, keď sme mali nejakú párty, dokázal som sa na druhý deň úplne v pohode zobudiť, fungovať a v ten istý večer ísť na ďalší žúr. Teraz si musím takéto akcie plánovať dopredu a trošku sa na to aj psychicky pripraviť, pretože viem, že ak to preženiem, moja rekonvalescencia potrvá oveľa dlhšie. V tomto teda cítim, že to funguje inak ako zamlada.
Keby si sa obzrel do minulosti a spomenul si na najkrajšie chvíle svojho života alebo tie pomyselné míľniky, čo by sa ti vybavilo?
Som veľmi šťastný, že od základnej školy som stále robil niečo, čo bolo aj mojím koníčkom a neskôr sa to stalo mojím zamestnaním. Stále nás to vnútorne veľmi napĺňa a dokážeme si tým aj dobre zarobiť, čo je perfektné.
Čo sa týka nejakých životných míľnikov, tak medzi ne patria koncerty v zahraničí. Nahrali sme prvé albumy a začali nás pozývať do rôznych klubov vo Francúzsku, v Nemecku, a to bolo úžasné. Naplno sme si to užívali, videli sme rôzne krásne miesta, stretávali zaujímavých ľudí...
