Prečo názov Para?
Koluje taká legenda, že keď sa rozmýšľalo o názve, tak bývalý gitarista Matej Starkov povedal vetu: „Až sa mi tak parí z hlavy.“
Aká bola vaša cesta do kapely?
Mal som skupinu Gle glo, kde ma videli chalani z Pary spievať. Odišiel im spevák, tak ma zavolali na skúšku a potom na koncert. Začínal som však ešte v relácii Slávici na ulici v roku 1997 a spieval som pesničku Edo od Roba Grigorova. Kruh sa uzavrel vtedy, keď Jožo Pročko moderoval v Banskej Štiavnici akciu, kde nám Robo robil predkapelu.
Vo februári ste vydali ôsmy štúdiový album Pre všetko okolo nás, na ktorý fanúšikovia čakali šesť rokov. Prečo tak dlho?
Nič nás nenaháňalo, ale možno to trošku zapríčinil aj covid, keďže sme sa v tom čase menej stretávali, nebolo toľko inšpirácie a celkovo nebola ani chuť. Normálna pauza medzi albumami je tak tri, štyri roky. Nazbierali sa nám nejaké pesničky, tak sme ho vydali teraz.
Pesničky vraj väčšinou vznikajú na spoločnej chate. Ako to tam vyzerá, keď sa stretne pokope veľa mužov?
Máme výhodu v tom, že v skupine je zopár abstinentov a ostatní drinkujú len veľmi decentne. Sme tam vyslovene sústredení len na robotu. Do stodoly sa postaví skúšobňa, niečo si uvaríme a pracujeme. Ideme do lesa a potom zase pracujeme. Každá situácia si vyžaduje sústredenosť piatich, šiestich ľudí, ktorí tam sú, aby sme mohli robiť pesničky. Máme nejaké pripravené, ale až tam sa rozvíjajú, či už hraním alebo džemovaním a dostanú aj finálnejšiu podobu. Proces tvorby je veľmi rôznorodý.
